Závierka občianskeho roka
Piesne: 331, 65, 415
Text: Žalm 103
Modlitba: Všemohúci Bože a láskavý Otče náš nebeský, úprimne Ti ďakujeme a oslavujeme Ťa za všetky dary milosti a lásky, ktoré sme prijali po všetky dni odchádzajúceho roku. Ty si nás chránil a opatroval, Ty si nás nezaťažil viac, ako sme mohli uniesť, Ty si nás vytrhol z rozličného nebezpečenstva. Neodplácal si nám podľa našich previnení a hriechov, ale ako láskavý Otec si s nami zaobchádzal milosrdne. Za to všetko Ti buď od nás, Tvojho stvorenia, ako obeť vďačných sŕdc vzdaná úprimná vďaka a chvála, ktorú milostivo prijmi od nás a raz nás uveď do svojej večnej slávy. Amen.
Národy, velebte nášho Boha, nech o ňom zaznie hlasný chválospev! On nás zachoval pri živote, nedopustil, aby sa nám nohy klátili. Veď ty si nás, Bože, skúšal, prečistil, ako sa čistí striebro. Vohnal si nás do siete, priveľmi si nám zaťažil bedrá. Dovolil si, aby nám ľudia chodili po hlave. Prešli sme ohňom i vodou, no doviedol si nás k hojnosti. Do tvojho domu vojdem so spaľovanými obetami, splním ti svoje sľuby. Ž 66, 8-13
Bratia a sestry,
počas niekoľkých posledných dní som v rozhlase zachytila pár rozhovorov so známymi osobnosťami. Okrem iného dostali otázku, za čo sú vo svojom živote, poprípade v poslednom čase vďační. Bola som potešená tým, že to boli pekné vyznania a tí ľudia ďakovali za veľa vecí. Za rodinu, blízkych, príležitosti, ktoré dostali a ja som bola rada, že vďačnosť je stále tu.
Veľmi podobne je to aj v 66. Žalme. Na rozdiel od toho, čo som počula v rozhlase, to samozrejme nie je len taká neadresná vďaka komusi-kdesi, ale je to vďaka Hospodinovi a výzva k Jeho oslave. Národy, velebte nášho Boha, nech o ňom zaznie hlasný chválospev! Tento neznámy spevák nielen, že nahlas vyznáva svoju vieru v Hospodina, velebí Ho a oslavuje, on k tomu volá ďalších ľudí a to dokonca národy, teda tých, ktorí Hospodina mocností ešte nepoznali. Veď On je hoden všetkej chvály.
Keď som však tento Žalm čítala, zarazilo ma, za čo Žalmista ďakuje. Keď na začiatku hovorí: Poďte a pozrite sa na skutky Božie, úžasný je vo svojom konaní voči ľuďom (v.5), predstavíme si asi to, za čo ďakujeme najčastejšie – spasenie, zdravie, rodinu, priateľov, dostatok pre život… Je isté, že Žalmista bol Trojjedinému Bohu vďačný aj za to. Ale tu konkrétne ďakuje za niečo iné. Zopakujme si tie slová: Veď Ty si nás, Bože, skúšal, prečistil, ako sa čistí striebro. Vohnal si nás do siete, priveľmi si nám zaťažil bedrá. Dovolil si, aby nám ľudia chodili po hlave. Prešli sme ohňom i vodou. To znie tak trochu ako sťažovanie, však? A predsa sú to veci, za ktoré Žalmista Bohu ďakuje. Ďakuje za skúšky, ďakuje za to, že na neho i na celý Boží ľud dopustil ťažkosti! A to, čo tu opisuje, nevyzerá ako niečo banálne, nepodstatné. Hovorí, že ich Boh doslova vohnal do siete. Nedostali sa tam omylom, nebolo to dielo satana, pokušiteľa, ale bolo to Božie konanie. On ich nechal padnúť do pasce, doslova ich tam vohnal! A nebolo to vôbec ľahké. Žalmista píše: priveľmi si nám zaťažil bedrá. V inom preklade: na naše bedra jsi vložil trápení. Keď padli do tej pasce, spôsobilo to nejaké veľké trápenie v ich živote a navyše dovolil, aby im ľudia chodili po hlave. To všetko sú opisy ťažkej situácie v živote Izraela. Doslova sa tu píše: Prešli sme ohňom i vodou.
A náš Žalmista predsa Bohu ďakuje a volá: Zvučne plesaj Bohu, celá zem,
ospevujte slávu Jeho mena a slávnym robte Jeho chválospev! (v. 1-2) Toto Božie konanie totiž vníma z trochu inej perspektívy: Veď Ty si nás, Bože, skúšal, prečistil, ako sa čistí striebro. Rozumie, že ich Pán Boh netrestal v hneve, nepôsobil im bolesť zo zlomyseľnosti, ale vnímal to ako preskúšanie, preverenie každého človeka zvlášť a aj Izraela ako celku. Hospodin ich prečisťoval tak, ako sa prečisťujú vzácne kovy – ohňom. Páli to, nie je to príjemné, ale len tak sa nečistoty z toho kovu, i z Božieho ľudu dostanú preč a zostáva niečo čisté a krásne. To náš Žalmista považoval za dobré. Chcel byť očistený, chcel byť pred svojím Bohom čistý. A ak to boli práve skúšky, ktoré ho priviedli k uvedomeniu si svojho hriechu a k hľadaniu Božej milosti, tak prijal aj tie a bol za ne vďačný. Zvlášť, keď si uvedomoval, že i keď Hospodin skúšku dopustil, stále platilo: On nás zachoval pri živote, nedopustil, aby sa nám nohy klátili. V českom preklade: nedal našim nohám klopýtnout! Podržal nás. Áno, Hospodin ich nechal prejsť ohňom i vodou, ale Žalmista hovorí: doviedol si nás k hojnosti. Vo všetkom tom, čo prežívali, bol Hospodin mocností s nimi a v konečnom dôsledku im tá skúška priniesla požehnanie.
Preto Žalmista nielen volá k oslave Boha, ale zároveň si dáva záväzok: Do tvojho domu vojdem so spaľovanými obetami, splním ti svoje sľuby. Chce ďakovať v Jeho dome, chce Mu prinášať obete a chce naplniť to, čo svojmu Bohu v živote sľúbil – vernosť, lásku, poslušnosť.
Aký bol pre nás uplynulý rok? Iste sme prežili veľa radostných a dobrých chvíľ ako jednotlivci i ako rodiny, a predsa to nebol asi pre nikoho ľahký rok. Pandémia, ktorá si len na Slovensku vyžiadala tisíce obetí, priniesla svetu obmedzenia, spôsobila mnohé neistoty a žiaľ, odkryla aj mnohé, mnohé biedy či už v ľudskom srdci, či v celej spoločnosti. Dennodenne sme počuli mnoho ťažkania si, mnoho sťažovania a tiež mnohé slová hnevu a nevďaku. Bolo to naozaj zlé. Často sme sa pýtali Boha, prečo to dopustil, poprípade, kde bol, keď sa to všetko dialo. Možno by sme si však mali skôr vziať príklad z nášho Žalmistu. Vnímať všetko to, čo sa okolo nás i s nami dialo (a to sa týka nie len pandémie, ale aj iných ťažkých okolností nášho života), ako skúšku a preverenie. V prvom rade nás samotných, ale aj nás ako spoločnosti a ľudstva ako takého. Čo sa ukázalo, keď nás Hospodin prepálil, preskúšal? Bolo v nás viac striebra alebo trusky, špiny? Nepomohlo nám to poznať, koľko veľa biedy je v nás a ako veľmi potrebujeme Božiu pomoc a záchranu? Nehľadali sme viac ako inokedy Jeho milosť i Jeho samotného? Ak áno, tak za to ďakujme, oslavujme Ho a chváľme, veď: On nás zachoval pri živote, nedopustil, aby sa nám nohy klátili. Dovolil, dopustil, ale napriek tomu nás doviedol až do tejto chvíle a my chceme vyznať, že stále máme dosť na Jeho milosti. (2 Kor 12,9) Že sme možno o niečo prišli, boli v čomsi obmedzení, ale v konečnom dôsledku nám to najdôležitejšie zostáva. Istota, ktorú máme v Ježišovi Kristovi. Istota, že Boh je s nami. Že sme spasení a že náš Boh a Pán koná. Že On nás podržal a aj podrží. Ďakujme Mu a plňme svoje sľuby voči Nemu, tak ako On napĺňa tie svoje voči nám.
Šesťdesiaty šiesty Žalm sa končí slovami: Požehnaný Boh, ktorý neodmietol moju modlitbu a neodňal mi svoju milosť! V češtine: Bůh ať je požehnán – mou prosbu neodmítl, svou lásku mi neodňal! Bez ohľadu na to, ktorý preklad uprednostníme, stále platí, že máme za čo ďakovať, za čo byť vďační. A nielen tak neadresne, komusi-kdesi, ale Trojjedinému Bohu. Za všetku Jeho lásku a moc. Za záchranu pred hriechom a smrťou. Za nádej, ktorú v Ňom vždy máme. Za pokoj, ktorý nám viera v Neho prináša. I za to, že nás preskúšal a pomohol nám rozpoznať, kde a v čom potrebujeme Jeho milostivú pomoc. Neveriaci ľudia hovoria o vďačnosti. O čo viac by sme mali my ďakovať svojmu Spasiteľovi! Chváľme Ho a nechajme sa Ním viesť aj v novom roku. Amen.