História filiálky Jamník
Filiálka Jamník
podľa prameňov od brata seniora v.v. Mgr. Michal Hudáka a „Krátkych dejín Cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi a.v. na Slovensku Liptovský Peter“ spracovaných bratom farárom Martinom Abrhámom.
Jamník leží v strednej časti Liptovskej kotliny, pod výbežkami mohutného rozvalitého Baranca vo výške takmer 700 m n.m. Pritom sa nachádza, aspoň čiastočne, v jame, z čoho niektorí odvodzujú jeho meno. Iní sa nazdávajú, že názov obce pochádza od jám, ktoré tu v počiatkoch kázalo kopať panstvo na chytanie divej zveri.
Najstaršia dokázateľná správa o Jamníku je z roku 1346. ešte staršia donačná listina, ktorá pochádzala z roku 1286 a mala mať zmienku i o Jamníku, vraj zhorela. Je veľmi pravdepodobné, že v tej dobe, ba možno už pred 13.storočím, Jamník jestvoval. Niektorí bádatelia ho pokladajú za jednu z najstarších osád Liptova. Jamník prechádzal v dejinách obdobiami rastu i úpadku. Bol neraz ťažko skúšaný.
Príchodom reformácie na Slovensko sa jamnickí kresťania stali veľmi skoro prívržencami obnovenej viery. I v tomto ohľade patrili od prvopočiatku do rámca liptovskopeterskej cirkvi. Žili vždy pod záštitou evanjelických zemepánov, hlavne z rodu Pottornyajovcov. Takto zdarne prekonali i všetky nástrahy tzv. 70–ročného babylonského zajatia cirkvi, smutné to následky osudnej bitky na Švihrovej v auguste 1709. Bitka sa odohrala medzi vojakmi labancov a kurucov v bezprostrednej blízkosti jamnického chotára a hoci bola skôr víťazná pre kurucov, ich nečakaný ústup z pozícií znamenal začiatok konca veci evanjelikov. Jamničania, napriek ťažkému útlaku, ktorý nasledoval, nadobudli si zvonicu i zvon už v roku 1760.
Zo zápisníc Cirkevného zboru a kanonických vizitácií vyplýva, že v roku 1836 mali už jednotriednu školu – drevenicu s komorou. Po požiari v roku 1866 budujú murovanú školu s modlitebnicou a bytom pre učiteľa, ktoré v roku 1867 v 2.slávnosť Svätodušnú posvätil domáci kňaz a liptovský senior Ján Plech. Neskôr bol do modlitebnice zadovážený organ (1882) i kazateľňa a oltár (1893), aby tu mohla byť prisluhovaná aj svätá Večera Pánova. V tej dobe tu už účinkoval mladý zápalistý učiteľ nevšedných kvalít, Andrej Slavomír Klimo, ktorého 45–ročné pôsobenie blahodarne a trvalo poznamenalo život cirkvi i obce. Jeho zásluhou bola v roku 1896 zväčšená modlitebňa i škola. Keďže však ani zväčšené priestory nestačili, skoro sa zrodila túžba mať svoj riadny chrám i s vežou. Keď plány mali mať už hmatateľnú podobu, v roku 1905 na Jakuba, postihol Jamník krutý požiar, ktorý zničil polovicu dediny. Nesmierna horlivosť a obetavosť, prameniaca z viery v Boha a z lásky k cirkvi i k duchovným hodnotám života spôsobila, že stavba chrámu nezaostávala za znovuvybudovaním zhorených príbytkov. Cirkevné listy už v decembri 1906 referujú, že novovybudovaný chrám Boží v Jamníku vysvätil dňa 25.novembra 1906 v poslednú Trojičnú nedeľu Juraj Janoška, farár v Liptovskom Svätom Mikuláši. Liturgoval Ján Porubiak, rodák z domáceho zboru. Aby všetci zhromaždení mohli počúvať slávnostnú zvesť slova, i tí šťastní, ktorí sa dostali dnu do práve posväteného chrámu, museli vyjsť von na nádvorie a tam, hoci od zasnežených vrcholov Tatier vial chladný vietor, z vrúcim srdcom prijímali mohutnú kázeň Pavla Čobrdu, farára v Smrečanoch, o požehnaní stánkov Hospodinových.
Chrám Boží v Jamníku bol vzácnym ovocím celoživotného snaženia už spomínaného A.S. Klimu, ktorý nadto dal cirkvi i národu dvoch významných synov, právnikov: Vladimíra a Bohuslava. Bohuslav, známy aj ako básnik: Hájomil, sa postupne stal v našej cirkvi zborovým, seniorálnym, dištriktuálnym i generálnym dozorcom.
Evanjelický a.v. filiálny chrám v Jamníku bol od svojho vzniku vždy viac a viac dotváraný. V roku 1913 ku kanonickej vizitácii ho vymaľovali. V tom istom roku bol jeho oltár obohatený veľmi dobrou a dodnes pamiatkovo chránenou olejomaľbou, zobrazujúcou Jána Krstiteľa krstiaceho Pána Ježiša Krista, od významného slovenského maliara Milana Thomku Mitrovského z Turčianskeho Svätého Martina. V roku 1916 padli za obeť 1.svetovej vojne dva z troch jamnických zvonov. O desať rokov neskôr láska a obetavosť veriacich ich nahradili novými.
Jamnický filiálny zbor mal šťastie na výborných učiteľov. Hodno spomenúť Jána Devečku a Jána Lamoša, ktorý okrem iného horlivo pestoval nábožný spev, mal zásluhu na kúpe zvonov a jeho pričinením v roku 1931 chrám bol vystrojený 7–registrovým organom od firmy Bratov Riegerovcov z Krnova.
V roku 1946 získava jamnický chrám sväté nádoby k Večeri Pánovej, harmónium a elektrické osvetlenie. V roku 1949 je obnovený z vonka i z vnútra. Roku 1956 je obnovená veža a opatrená vežovými hodinami. Na všetkých týchto prácach mal významný podiel všetkými vysoko vážený brat kurátor a veľmi platný spolupracovník bratov farárov Vladimíra Rolku a Martina Abrháma: krajčírsky majster Michal Porubiak.
V posledných rokoch za služby kurátorov: Jozefa Debnára, Adama Vyšného a vdovy Margity Vyšnej; poddozorcu Jána Kostoviča, no najviac prispením brata dozorcu Michala Kapitáňa z Vavrišova, sa vykonali v jamnickom chráme tieto práce: podsekanie, spevnenie a izolácia severného múra, výmena dlažby, drevený obklad stien, predsiene, schodov; oprava organa s pridaním čerpadla vzduchu na elektrický pohon, elektrifikácia zvonov, generálna oprava kúrenia, kúpili sme jeden luster a opravili všetky lustre a svietidlá, chrám dostal nové vonkajšie i vnútorné dvere; boli nanovo pretreté oltár a kazateľňa, organ i chór; boli oteplené lavice, dostali sme nové oltárne rúcha, koberce, kľakadlo, sviece atď.
V tomto neveľkom, útulnom chráme, ktorý je vždy čistučký a v lete i v zime plný krásnych kvetov, býva veľmi pekná, hojná účasť na biblických hodinách a na večierňach v advente a v pôste; nesporná a trvalá láska k nemu by mala byť vyjadrená hojnejšou účasťou na nedeľných i detských službách Božích. Veríme, že všetci, ktorí s toľkou horlivosťou sa starajú o jeho údržbu, krásu, nájdu radostnú cestu do tohto milého Hospodinovho stánku, aby sa v ňom vzdelávali v živé chrámy Ducha Svätého!
„Nebude–li Hospodin stavěti domu, darmo usilují ti, kteříž stavějí jej…“
Týmito slovami Písma svätého zo Žalmu
Spracoval a skrátené v Jamníku 10.decembra 2006 na slávnostných službách Božích prečítal:
Mgr. Mario Činčurák