1. nedeľa po Veľkej noci
1.nedeľa po Veľkej noci
Piesne: 121, 463, 125, 133
Texty: 1 Petra 1, 3-9; Matúš 28, 11-15
Kázeň:
V ten istý prvý deň po sobote, keď už bola tma a dvere, kde boli učeníci, boli zatvorené zo strachu pred Židmi, prišiel Ježiš a postaviac sa do prostriedku, riekol im: Pokoj vám! Ako to povedal, ukázal im ruky aj bok. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána. Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa im. J 20, 19-23
Bratia a sestry!
Nedávno som počúvala reláciu, v ktorej sa redaktorka rozprávala so psychológom a s ľuďmi, ktorí pracujú na linke pomoci. Hovorili, že sa im zvýšil počet telefonátov ľudí pýtajúcich sa na zmysel života. Ich život sa totiž radikálne zmenil. Nie sú od rána do večera v práci, nebudujú kariéru, nerobia väčšinu zvyčajných aktivít, nebavia sa s priateľmi tak ako boli zvyknutí. Sú omnoho viac sami, sú omnoho viac v tichu a zrazu začínajú premýšľať o sebe, svojom živote, budúcnosti, o zmysle svojho života. Lebo to, čo doteraz žili, je zrazu preč. Veľmi podobne na tom boli učeníci po smrti Pána Ježiša Krista. Museli sa zrazu vyrovnať s radikálnou zmenou situácie. Ich Majster nebol medzi nimi a nebolo to ako predtým, keď na chvíľu zaspal na lodi, či odišiel do samoty. Zomrel! Bol definitívne preč a s Ním aj ich život a budúcnosť. Už neboli Jeho učeníkmi, ale už neboli ani rybármi či colníkmi, veď toho života sa kvôli Nemu vzdali. Čo teraz? Prirodzeným pocitom bol strach, neistota. Strach z budúcnosti, strach z ľudí, ktorí zabili Ježiša. Sedeli za zavretými dverami a pýtali sa, aký je teraz zmysel ich života, ako pôjdu ďalej? Učeníci mali pocit, že sú sami, že nikomu nepatria, že ich budúcnosť je temná. Ale opak bol pravdou. Neboli sami, stále patrili svojmu Pánovi a ich budúcnosť bola úplne jasná a plná svetla. To smeli pocítiť o malú chvíľku, keď sa uprostred nich ukázal Pán Ježiš. Je napísané: prišiel a postavil sa do ich stredu i keď dvere boli zatvorené. Neklopal, nebúchal na dvere, ale vošiel, pretože neprišiel do cudzieho, vošiel ako Ten, kto má moc, ako Ten, komu všetko patrí, ako Ten, kto zvíťazil. Presne to je ponúkané aj nám. Vo všetkých strachoch a pochybnostiach našich životov, vždy, keď sme si neistí, vždy, keď je naša viera úplne malinká, vždy, keď si myslíme, že na nás Pán Boh zabudol, alebo že toto je situácia, na ktorú nemá dosť síl alebo Ho to vôbec nezaujíma, vždy vtedy platí: On je a chce byť pri nás. On, Víťaz a Pán. Pretože, ako nám vždy nanovo Veľká noc pripomína: Ježiš žije. Tieto slová máme aj na plote nášho kostola, aby sme nezabúdali a verili celým srdcom, že Ježiš žije. Je to povzbudenie, ale zároveň je to aj výzva. Všimnime si, čo Pán Ježiš urobil, keď sa po prvýkrát ukázal svojim učeníkom. Najprv ich upokojuje – Pokoj vám! – ukazuje im svoje rany, aby poznali, kto prišiel medzi nich a potom? Potom ich vysiela. Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. Vo chvíli, keď opäť do ich života vstúpila nádej a radosť, prichádza zároveň aj úžasný dar vyslania do služby. On, poslaný na túto zem Otcom, teraz vysiela svojich. Vysiela ich do služby. Už viac nebudú colníkmi, rybármi, učeníkmi, ale budú poslami, apoštolmi. Budú tú nádej a tú radosť, ktorú zažili vo chvíli stretnutia so živým Kristom, podávať ďalej, ukazovať všetkým na Toho, kto zomrel na kríži a potom bol vzkriesený. Tak radi počujeme: Pokoj vám! Tak veľmi potrebujeme nájsť a mať vo svojom živote práve ten pokoj, ktorý do života človeka prináša jedine ukrižovaný a vzkriesený Pán. (J 14,27) Ale tak, ako učeníci, ani my si nemáme ten pokoj Boží nechať len sami pre seba. Naopak! My sme vyslaní ten pokoj niesť do sveta – pokoj s Bohom, pokoj od Pána Boha. Tam, kde je strach, beznádej, neistota, ktorú v týchto dňoch prežíva množstvo ľudí okolo nás, tam smieme svietiť tým pokojom, ktorý sme dostali od živého Krista. Sme pokojní, lebo máme Spasiteľa, ktorý zomrel za naše hriechy, sme pokojní, lebo On vstal z mŕtvych a žije, sme pokojní, lebo je s nami v každom čase, sme pokojní, lebo Mu smieme naplno dôverovať. Sme v Jeho rukách. To je to najlepšie možné svedectvo týchto dní. Pán vyslal svojich učeníkov, tak ako predtým Jeho poslal Otec do tohto sveta. Ale nenechal ich v tom samých, nenechal ich to robiť vlastnou silou a schopnosťami. To by viedlo k zlyhaniu a pýche človeka. On im zasľúbil pomoc: A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Ktorýmkoľvek odpustíte hriechy, odpúšťajú sa im; ktorýmkoľvek zadržíte, zadržujú sa im. Dal im svojho Ducha, Ducha Svätého, ktorý je Pomocníkom a Radcom každého veriaceho človeka. Je tou silou, ktorá nesie, povzbudzuje, dáva nápady, kreativitu, ochotu i radosť zo služby. V moci Ducha Svätého konali učeníci všetky svoje kroky a priniesli svetu okolo seba evanjelium, ktoré je do týchto chvíľ svetlom v živote miliónov ľudí po celom svete. To isté platí pre nás dnes, pre mňa i pre teba, pre každého, kto stretol, spoznal živého Ježiša Krista a prijal Jeho pokoj. Tento pokoj, ktorý prichádza skrze odpustenie hriechov a istotu Jeho prítomnosti, nielen môžeme, ale priam máme, musíme podávať ďalej. A to v moci Ducha Svätého. Krásne o tom píše apoštol Pavel v 1. liste Korintským: Niektorých totiž ustanovil Boh v cirkvi: jedných za apoštolov, druhých za prorokov, tretích za učiteľov, potom ľudí divotvornej moci, ďalej s darom uzdravovať, pomáhať, spravovať a hovoriť (rôznymi) druhmi jazykov. (1Kor 12,28) My už nemusíme ako učeníci čakať na príchod Ducha Svätého. On je tu už 2000 rokov a s fantáziou Jemu vlastnou vytvára v cirkvi z ospravedlnených hriešnikov obraz niečoho nového, krásneho. A k tomu používa nás. S rôznymi obdarovaniami a schopnosťami nás povzbudzuje k službe evanjelia. Učiť, zvestovať, konať divy, pomáhať… Sme ako dúha, rôznymi darmi, rôznymi farbami vytvárame krásny celok. Pred nejakým časom vyzvala cirkev deti, aby namaľovali dúhu a dali ju do okien ako symbol nádeje, symbol toho, že Pán Boh zastaví aj tú najväčšiu potopu a dá človeku novú šancu. Takú dúhu môžeme maľovať aj my, dospelí, svojou službou, povzbudzovaním, pomocou, ochotou, tým, že ľudia budú na našom živote vidieť dôveru v živého Pána Ježiša Krista. A predovšetkým tým, že budeme zvestovať evanjelium Ježiša Krista, dobrú správu o Božej milosti voči nám, hriešnikom. A zaradovali sa učeníci, keď videli Pána. Ježiš im opäť riekol: Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás. A keď to povedal, dýchol na nich a hovoril: Prijmite Ducha Svätého. Radosť, ktorú zažili učeníci, keď sa doprostred nich postavil živý Ježiš Kristus, prináša aj zodpovednosť. Radosť, ktorú prežívame my, keď prijímame odpustenie hriechov a istotu Pánovej prítomnosti, tiež prináša zodpovednosť. Zodpovednosť za ľudí okolo nás. Za našich blízkych, manželov, manželky, deti, priateľov, kolegov. Je to zodpovednosť, ale zároveň je to veľká milosť. Vieme o milosti, vieme o lieku, ktorý zachraňuje životy, prináša odpustenie, prináša pokoj, prináša nádej. Je úžasným darom smieť ľuďom tento liek prinášať. Viac ľudí ako predtým sa pýta: aký zmysel má môj život? Prijmime tento čas ako dar od Pána Boha a využime to, aby sme ľuďom okolo nás ukázali na Ježiša Krista – svojimi slovami, svojou dôverou i pokojom, ktorý prežívame.
Amen.