Nedeľa po Vianociach

Piesne: 210, 62, 54

Texty: 2. Tim 4, 1-4;  Mt 21, 42-46;

Modlitba: Milý Bože a Otče náš nebeský, Ty si dal ľuďom svojho Syna Ježiša Krista, aby sa
prejavilo ich zmýšľanie, či chcú s Ním a v Ňom dosiahnuť spasenie, alebo či Ho odmietajú.
Daj nám, prosíme, svojho Ducha Svätého, aby sme Ním osvietení uverili, že len skrze Tvojho
Syna môžeme prísť k Tebe. Daj nám poznať i to, že plný život, pokoj, radosť a večné spasenie
dosiahneme jedine tam, kde so svojím Synom i s Duchom Svätým žiješ a kraľuješ na večné
veky. Amen

Toto je požehnanie, ktorým Boží muž Mojžiš požehnal Izraelcov pred svojou smrťou:
Riekol: Hospodin prišiel zo Sinaja a zažiaril im zo Séíru, zjavil sa v jase od vrchu Párán
a prišiel od Meríby pri Kádeši, po jeho pravici bol planúci oheň. Vskutku miluješ svoj
ľud. Všetci jeho svätí sú v Tvojej ruke, kladú sa k Tvojim nohám, budú sa učiť z Tvojich
slov.

5 M 33,1-3

Bratia a sestry v Pánovi Ježišovi Kristovi,
vo štvrtok sme mali Štedrý deň, v piatok 1. slávnosť, v sobotu 2.slávnosť vianočnú a
ak by bola bežná situácia, mali by sme každý ten deň služby Božie. A potom by prišla
bežná nedeľa – nedeľa po Vianociach. Už to nie sú Vianoce, je to úplne bežná nedeľa,
ktorá má ešte tú smolu, že prichádza tesne po sviatkoch. Koľkým by sa tak asi chcelo
prísť? Veľké zástupy by to asi neboli. Ale aj tak nedeľa zostáva nedeľou. Pre mnohých
len dňom odpočinku, ničnerobenia, pre ďalších však svätým dňom, dňom, kedy
oslavujeme vzkriesenie Ježiša Krista a vždy nanovo sa utvrdzujeme v tom, že Ježiš žije.
Vo viere v živého, mocného a konajúceho Boha utvrdzoval Boží ľud, Izrael aj Mojžiš na
konci svojho života. Celá 5. kniha Mojžišova je akoby jeho testamentom. Je poslednou
vôľou, v ktorej svojmu milovanému ľudu pripomína Božie konanie a v neposlednej
rade aj Boží zákon, Božiu vôľu pre ich život. My sme si prečítali pár veršov
z predposlednej kapitoly, kde žehná jednotlivým kmeňom Izraela. V tej nasledujúcej
už Mojžiš zomiera a je pochovaný Hospodinom mocností. Čo v tak zvláštnej chvíli tento
veľký Boží muž hovorí Izraelu i nám?
Najprv im hovorí o príchode Hospodina. Hospodin bol samozrejme vždy so svojím
ľudom, bol s nimi od počiatku. Ale „prišiel“ do ich sveta, do ich života vo chvíli, keď ich
vyslobodil, z egyptského otroctva. Keď veľmi osobne mohli zažiť Jeho zachraňujúce
ruky, keď na vlastnej koži mohli skúsiť Jeho moc. A tiež, keď Tento mocný a slávny
Boh zostúpil, aby im daroval svoj dobrý zákon pre život. Všimnime si, akými slovami
to všetko Mojžiš opisuje: zažiaril, zjavil sa v jase, v Roháčkovom preklade zase čítame
– vzišiel ako svetlo rána, zaskvel sa, prišiel z myriád svätých. Všetko obrazy svetla, žiary

a nádhery. Taký bol „príchod“ Hospodina do ich života, také bolo Božie konanie medzi
nimi.
Presne tak prišiel Boží Syn na tento svet, doprostred svojho ľudu. Pre väčšinu sveta
bol Jeho príchod neviditeľný, ale pre tých, ktorí očakávali spasenie, ktorí hľadali
vykúpenie, bol zjavením. Pán sa im zaskvel, zjavil v jase. Nielen v tú noc na pastviskách
v okolí Betlehema, ale aj v životoch ľudí, ktorí sa s Ním stretli: Od pastierov cez
Simeona, ktorý bol plný radosti, cez všetkých tých, ktorí počúvali Jeho slová a prijímali
Jeho milosť, až po tých, ktorý Ho stretali po Jeho vzkriesení. On zažiaril v životoch
všetkých, ktorých sa akýmkoľvek spôsobom dotkol – či cez svoje Slovo, ktoré bolo plné
moci, cez uzdravenie a záchranu, alebo cez odpustenie hriechov. To všetko bolo
zjavenie Spasiteľa, Záchrancu.
V našich súčasných Vianociach tiež žiari veľa svetla, lepšie povedané: veľa svetielok.
Keď som naposledy šla cez Vavrišovo, skoro všetky domy na začiatku dediny svietili,
blikali či svetielkovali. Tak ako na mnohých ďalších miestach. Ale nie som si istá, či
práve toto je to pravé svetlo Vianoc. Či to pomáha zažiariť Tomu, kto zažiariť má.
Svetielka sú (zväčša) pekné, ale ak v našich životoch nezažiari, nezaskvie sa
prichádzajúci Pán a Spasiteľ, ak sa nám nezjaví Jeho milosť, tak budeme mať len tie
svetielka na baterky, ktoré po Vianociach zbalíme opäť do krabíc. Ale ak prežívame
pravdivú a pravú vianočnú radosť z príchodu Božieho Syna a Spasiteľa, ak je On pre
nás Svetlom sveta, tak naozaj prežijeme to, čo Mojžiš pripomínal svojmu ľudu: Vskutku
miluješ svoj ľud. Všetci jeho svätí sú v Tvojej ruke, kladú sa k Tvojim nohám, budú sa
učiť z Tvojich slov.
Vo všetkom tom, čo Židia prežili počas svojej cesty z otroctva domov, do zasľúbenej
zeme, mohli zakaždým poznávať tú najzákladnejšiu pravdu, totiž, že Hospodin vskutku
miluje svoj ľud alebo, ako to máme v inom preklade: veľmi miluje ľudí. Možno nám
neuškodí sa vrátiť k príbehom putovania Izraela a spolu s nimi vnímať, čo všetko
Trojjediný Boh urobil z lásky k svojmu ľudu. Otvoril more, dával im mannu, na púšti
im daroval vodu, priniesol im svoj dokonalý zákon. To všetko napriek tomu, že Ho stále
nanovo sklamávali, reptali, nikdy neboli spokojní. Dokonca napriek tomu, že vedel o ich
budúcej nevere a ľahostajnosti! Miloval ich a urobil všetko pre ich záchranu a obnovu.
Po celé dejiny Izraela, Božieho ľudu platili a platia slová: Všetci jeho svätí sú v Tvojej
ruke, kladú sa k Tvojim nohám, budú sa učiť z Tvojich slov.
Toto všetko sa dokonale naplnilo v príchode Božieho Syna na túto zem, keď sa Boh
stal človekom, keď sa stal Imanuelom – Boh s nami. Tí, ktorí v Neho uverili, tí, ktorí
s Ním kráčali, tí, ktorí (aj keď trochu oneskorene) pochopili prečo prišiel, prečo sa
nechal popraviť, prečo vstal z mŕtvych – tí všetci sa stali svätými. Nie povahou, na to
si ešte musí človek chvíľu počkať. Ale svätými skrze ospravedlnenie hriechov, ktoré ich
v Božích očiach urobilo svätými, patriacimi Bohu. Ako takí sú neustále v Jeho ruke. Aký
úžasný obraz Božej lásky! Byť v Božej ruke. V tej, ktorá bola pre nich prebodnutá
a pribitá na kríž Golgoty. Človek ospravedlnený krvou Kristovou si potom plný
vďačnosti sadá k nohám svojho Pána a Spasiteľa, skláňa sa pred Jeho slávou a mocou.

A pri tých nohách sa učí z Jeho slov. Každý deň, vždy znova. V Roháčkovom preklade
je, že si odnáša úžitok z tvojich (Božích) rečí. Úžitok pre nový život.
Je úžasné zažívať, mať túto istotu. Istotu, že nás náš Boh a Pán vskutku miluje. Práve
takých, akí sme, napriek všetkej našej biede. Dokázal nám to, keď poslal svojho Syna
k nám, keď Ho nechal za nás zomierať na kríži a potvrdil to Jeho slávnym vzkriesením.
Toto všetko spôsobuje aj v našich životoch istotu, že sme v Božích rukách. Nielen
v zmysle ochrany, ale predovšetkým v zmysle záchrany. V Kristovi sme ukrytí pred
mocou zla a smrti, pred trestom za naše hriechy. A preto sa pred Ním skláňame, preto
sa kladieme v pokore k Jeho nohám, preto sa s radosťou učíme z Jeho slov – o Jeho
láske a milosti, o Jeho moci znovuzrodiť z toho starého človeka človeka nového,
žijúceho na Jeho česť a slávu.
Je to len pár dní, čo sme spievali: Vánoce, Vánoce přicházejí, zpívejme přátelé a už
môžeme pokračovať: Vianoce, Vianoce odchádzajú… Ale napriek tomu, že už je
„obyčajná“ nedeľa, že tohto roku Vianoce prebehli nielen rýchlo a aj netradične,
v živote nás, Božích detí zostáva svetlo. Lebo nám zažiaril, zaskvel sa Boží Syn, ktorý
prišiel pre nás a k nám. S ním každý deň môžeme zažívať istotu Božej lásky
a zmilovania, Jeho môžeme vždy nanovo vyvyšovať nad svojím životom a z Jeho slova
si smieme odnášať úžitok pre svoj život. A to je niečo, čo nám nič a nik nemôže vziať.
V tejto istote kráčajme a aj my sa staneme svetielkami pre tento svet. Svetielkami,
ktoré nepotrebujú baterky, pretože žiaria, svietia naplnené, naplnení Božou láskou.
Amen.