3. nedeľa po Zjavení

Piesne: 54, 200, 242

Texty: Filipským 2, 12-13; Mt 17, 1-9

Modlitba: Pane náš Ježiši Kriste, Ty si náš pomocník a tešiteľ v každej situácii. K Tebe
sa môžeme obrátiť so všetkými svojimi starosťami a biedami, lebo Ty máš moc nás
vyslobodiť, uzdraviť a zachrániť. Aj dnes očakávame na Tvoje slovo a veríme, že v
moci Tvojho Ducha uzdraví všetky naše bolesti i starosti a prinesie nám posilu do
ďalších dní. Tvoj Duch Svätý nech panuje v nás a medzi nami, na Tvoju česť a slávu,
časne i večne.                                                                                             Amen

Keď Mojžiš pásol ovce u svojho tesťa, midjánskeho kňaza Jetru, a hnal stádo za púšť,
prišiel až k Božiemu vrchu Chóreb. Vtedy sa mu zjavil Hospodinov anjel v ohnivom
plameni zo stredu kra; keď sa pozrel, videl, že ker horel plameňom, ale nezhorel. Vtedy
si Mojžiš povedal: Odbočím z cesty a pozriem si tento veľký jav, prečo ker nezhorel. Keď
Hospodin videl, že odbočuje pozrieť sa, zavolal Boh na neho uprostred kra: Mojžiš,
Mojžiš! On odpovedal: Tu som. Potom riekol: Nepribližuj sa sem, zobuj si obuv z nôh,
lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda. Riekol ďalej: Ja som Boh tvojho otca,
Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov. Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál
pozrieť na Boha.                                                                                    2M 3, 1-6

Bratia a sestry,
všetci poznáme slová posvätný a profánny. To prvé označuje niečo výnimočné, sväté,
nedotknuteľné až priam tabuizované, to druhé slovo zase hovorí o čomsi úplne
bežnom, obyčajnom, o niečom svetskom, v krajnom prípade o až niečom pohoršlivom.
Dnes chceme premýšľať práve o týchto dvoch pojmoch – o posvätnosti i profánnosti
– cez príbeh starozmluvného Mojžiša.
Jeho príbeh začína profánne. Teda obyčajne, bežne, svetsky. Milý Mojžiš pravdepodobne prežíval deň podobný väčšine predošlých dní. Skoro ráno vstal, možno sa najedol, možno mu manželka niečo zabalila a šiel do práce. Pásol ovce tak, ako väčšina jeho predkov, čo bola v tej oblasti každodenná a celoročná práca. Teda naozaj niečo 100 % obyčajné. Keď Mojžiš pásol ovce u svojho tesťa, midjánskeho kňaza Jetru, a hnal stádo za púšť, prišiel až k Božiemu vrchu Chóreb. Ten deň však predsa len nebol taký obyčajný. Stalo sa v ňom niečo neobyčajné,
nečakané. To, čo Mojžiš uvidel, by naozaj prekvapilo úplne každého. Videl krík, ktorý
horel, ale to nebolo to nezvyčajné. Zvláštne bolo, že ten krík nezhorel. Jeho listy, jeho
konáre a konáriky ostávali stále rovnaké, nemenili sa, neboli zničené. V tej chvíli to
ešte nevedel, ale jeho bežného, profánneho života sa dotklo niečo sväté, Niekto Svätý.
Vtedy sa mu zjavil Hospodinov anjel v ohnivom plameni zo stredu kra; keď sa pozrel,
videl, že ker horel plameňom, ale nezhorel.
A práve tu nastala dôležitá chvíľa, najdôležitejší okamih Mojžišovho života. Na to, čo
sa dialo, totiž mohol reagovať rôzne. Mohol sa na ten krík pozrieť a mohlo mu to byť
úplne jedno. Alebo sa mohol začudovať – čo to asi tak je – ale potom ísť ďalej, veď
práca nepočká. Alebo sa mohol vystrašiť a nahnevať, lebo by ho to nejako vyrušilo,
narušilo by to kruhy jeho premýšľania, a to on nechcel, chcel zostať vo svojom
pohodlí. Čo však v skutočnosti urobil? Vtedy si Mojžiš povedal: Odbočím z cesty a
pozriem si tento veľký jav, prečo ker nezhorel. Bol zdravo zvedavý, bol ochotný odbočiť
zo svojich ciest a nechať sa vyrušiť vo svojich povinnostiach. Vďaka tomu začalo v jeho
živote niečo úplne nové. Čo sa teda stalo, keď odbočil?
Keď Hospodin videl, že odbočuje pozrieť sa, zavolal Boh na neho uprostred kra: Mojžiš,
Mojžiš! On odpovedal: Tu som. Potom riekol: Nepribližuj sa sem, zobuj si obuv z nôh,
lebo miesto, na ktorom stojíš, je posvätná pôda. Riekol ďalej: Ja som Boh tvojho otca,
Boh Abrahámov, Boh Izákov a Boh Jákobov. V tom celkom obyčajnom, profánnom dni
sa Mojžiš ocitol na posvätnej pôde a zažil posvätnú chvíľu stretnutia s Hospodinom,
s Bohom svojho otca, s Bohom Abraháma, Izáka a Jákoba. Bolo to ich prvé stretnutie.
Pravdepodobne o Ňom počul. Jeho matka a otec mu iste rozprávali o Hospodinovi
mocností, ktorý si kedysi dávno vyvolil Abraháma a jeho potomstvo za svoj národ.
Počul, čo všetko urobil v živote praotcov, aký dobrý, aký mocný, aký svätý je to Boh.
Ale ešte Ho nestretol. Bol to Boh jeho otcov, ale nie jeho Boh. Zrazu bol však v Jeho
blízkosti. Na posvätnom mieste. Na mieste, ktoré bolo oddelené od všetkého
profánneho, ktoré patrilo Bohu a bolo presýtené Božou svätosťou. Tu si Mojžiš musel
vyzuť topánky na znak úcty pred Bohom. Tu musel urobiť to
najdôležitejšie rozhodnutie svojho života. Musel sa rozhodnúť, či Hospodin zostane
len Bohom jeho predkov, alebo sa stane aj jeho Pánom a Záchrancom. Ako sa
rozhodol?
Vtedy si Mojžiš zakryl tvár, lebo sa bál pozrieť na Boha. To, čo Mojžiš prežil, prežíva
každý, kto sa stretne s Trojjediným Bohom. Bázeň, usvedčenie z hriechov, túžbu po
milosti. Zakryl si tvár, pretože si bol vedomý toho, aký je. Bál sa pozrieť na Boha, lebo
vnímal, cítil Božiu svätosť a veľkosť. Ale vo všetkej tej bázni musel cítiť a vnímať aj
to, že ho tento mocný Boh a Pán, Stvoriteľ vesmíru, Alfa i Omega prijíma, povoláva
k sebe, do vzťahu, do služby. Takého aký je.
To, čo nasledovalo, poznáme. Mojžiš bol povolaný ako ten, kto vyvedie Boží ľud
z otroctva. Samozrejme, nie vlastnou silou. Po celý čas s ním bol Pán Boh. Viedol ho,
hovoril skrze neho, Mojžišovým prostredníctvom viedol a učil Izraelcov. Postavil sa
dokonca pred faraóna, varoval pred 10 ranami, otvoril more, hádal sa s ľudom,
doniesol im Boží zákon a keď to bolo potrebné, ohlásil aj Boží súd. Až napokon, po 40.
dlhých rokoch zastal na hranici zasľúbenej zeme. Smel do nej pozrieť skôr ako zomrel
a potom ho sám Boh pochoval v Moábskom údolí. V 4. knihe Mojžišovej napokon
dostáva hodnotenie. Mojžiš bol omnoho pokornejší ako všetci ľudia na zemi. (12,3)
Taký bol jeho život – po tom, ako odbočil zo svojich bežných ciest a kráčal v ústrety
posväteniu.
Aký je môj/tvoj život brat, sestra! Je profánny, skrz naskrz obyčajný, či dokonca
svetský, alebo v ňom má miesto aj to posvätné? Zažívame v ňom chvíle, máme miesta,
ktoré sú oddelené pre Svätého a stávajú sa tak posvätné, výnimočné, patriace nášmu
Bohu? Stretli sme sa, stretol si sa so svojím Pánom a Spasiteľom, alebo je to ešte stále
Pán a Spasiteľ tvojich otcov, tvojich starých rodičov? Sme ochotní, si ochotný odbočiť
z tých bežných ciest života, aby si tak ako Mojžiš zažil Božiu blízkosť? Mojžiš to urobil
a ten okamih sa stal začiatkom jeho cesty s Hospodinom. Od tej chvíle, posvätnej
chvíle pri horiacom kry, spoznával Mojžiš Hospodina viac a viac. Zažíval Jeho konanie,
poznával Jeho moc, kráčal po Jeho cestách až do zasľúbenej zeme. Dokonca ešte
trochu ďalej. Do Božej prítomnosti. A keď o stovky rokov neskôr poslal Boh svojho
Syna na túto zem a On stál na začiatku svojej cesty k smrti, bol to Mojžiš, koho učeníci
videli na hore premenenia stáť pri Ježišovi Kristovi, Spasiteľovi sveta. Tam opäť zažil
to posvätné. Počul Boží hlas: Toto je môj milovaný Syn: Jeho poslúchajte. (Mk 9,
7b) a tak uvidel nielen vykúpenie Izraela, ale aj vykúpenie celého sveta.
Dnešná nedeľa zakončuje vianočné obdobie. Obracia náš pohľad od jaslí ku Golgote,
ku Kristovmu krížu i k Jeho prázdnemu hrobu. Učí nás možno o niečo menej hľadieť
na to profánne, bežné, každodenné v našom živote, a viac na niečo väčšie, lepšie,
posvätné – na Ježiša Krista. Nie je to ľahké. To posvätné v našom živote je akoby
utláčané, niet času, niet možností, pretože musíme stihnúť tak veľa dôležitého v tom
každodennom, profánnom živote. Pán Boh však do našich životov posiela „horiaci ker“
a je na každom z nás, či zastaneme a budeme nanovo počuť Boží hlas, Božie povolanie.
Aj dnes, vo všetkom, čo sa na nás tlačí, totiž smieme vždy nanovo zažívať to naozaj
posvätné – osobný vzťah s Trojjediným Pánom a Jeho moc v našich životoch.
Nepremeškajme to.                                                                                            Amen.

Všemohúci Bože, ďakujeme Ti, že si nám poslal svojho Syna, Pána Ježiša Krista, aby
nás zachránil a aby v Jeho moci, s Ním v našich životoch, rástlo kráľovstvo Božie medzi
nami. Chráň nás prosíme pred tým, aby sme v uponáhľanosti týchto dní zabúdali na
duchovné potreby, na to posvätné. Naplň nás darmi svojho Ducha, aby sme ako Tvoje
deti prispievali k rozmnoženiu pokoja a spravodlivosti, lásky a radosti v tomto svete.
Nech Tvoje svetlo premáha všetky tmy nášho života, napĺňa nás pokojom a nádejou
každý deň.

Amen.