Služby Božie – 4. pôstna nedeľa

Piesne: 98, 94, 117

Text: Rim 5, 1-11; Lk 13, 31-33

Modlitba: Pane náš dobrý a milostivý, ďakujeme Ti za nový deň nášho života. Ďakujeme, že si až doteraz bol s nami a že nás neprestávaš požehnávať. Prosíme Ťa všetci, zhromaždení v Tvojom mene, vzdelávaj, potešuj a povzbudzuj nás svojím svätým slovom. Nedaj nám zabudnúť, že kto verí v Teba, bude spasený, kto nie, bude zatratený. Vypočuj nás prosíme pre Ježiša Krista, Baránka Božieho, za nás obetovaného.                                   Amen.

Keď sme sa v prvý deň po sobote zišli na lámanie chleba, zhováral sa s nimi Pavel, lebo na druhý deň mal už odcestovať, a pretiahol reč až do polnoci. Vo vrchnej sieni, kde sme boli zhromaždení, bolo mnoho lámp. Tu jeden mládenec menom Eutychos sedel v okne, pohrúžený v hlboký spánok, a keďže Pavel dlho hovoril, premožený spánkom, spadol z tretieho poschodia, a zodvihli ho mŕtveho. Ale Pavel zišiel dolu, hodil sa naňho a objal ho vraviac: Neznepokojujte sa, veď jeho duša je v ňom. Potom vyšiel hore, lámal chlieb, aj jedol a ešte dlho im hovoril, až do svitania, a tak odišiel. Mládenca však priviedli živého a veľmi sa potešili.                                            Sk 20, 7 – 12

Bratia a sestry,

dnes popoludní bude v Liptovskom Mikuláši seniorátny konvent a počas týždňa sme ako delegáti dostali na preštudovanie cca 80 strán materiálov. Všetko správy, ktoré hovoria o živote nášho seniorátu. Veľká časť je samozrejme venovaná duchovnému, bohoslužobnému životu našich zborov. A žiaľ, všetky správy, ktoré sú tam spracované, konštatujú pokles, ochladnutie záujmu a čoraz väčšiu duchovnú ľahostajnosť. S časti je to iste ovocie pandémie, uzavretie spoločného stretávania malo nejaký dosah, ale myslím, že to nie je hlavná príčina. Základným problémom je, že sme v našich zboroch, našich rodinách zaspali. Duchovne zaspali. Spíme a nepočujeme Božie slovo, jeho volanie k pokániu a k záchrane.

Pripomenulo mi to príbeh, ktorý zaznamenal Lukáš, pisateľ Skutkov a ktorý sme čítali minulú sobotu na ženskej skupinke. Je to príbeh o spaní. Nie hocijakom, ale o spaní v kostole a ukazuje, aké nebezpečné je spať tam, kde treba bdieť – v tom skutočnom i v tom prenesenom slova zmysle.

Pavlovo slovo, jeho kázne, listy, to všetko bolo od Boha, z moci Ducha Svätého. Malo za úlohu prinášať záchranu neveriacim a budovať, povzbudzovať veriacich ľudí. Slová, ktoré kázal v Troade, boli možno ešte o kúsok vážnejšie. Pavel bol vtedy  totiž na ceste do Jeruzalema a v 22. verši hovorí: A teraz, hľa, nútený duchom, idem do Jeruzalema a neviem, čo ma tam očakáva, len čo mi Duch Svätý osvedčuje po mestách hovoriac, že ma očakáva väzenie a súženie. Preto: pretiahol reč až do polnoci, aby ešte viac utvrdil svojich bratov v čistej viere a povzbudil ich k vernejšiemu nasledovaniu Pána. Vedel, že už ich asi neuvidí.

Čo myslíte, je Slovo, ktoré sa nedeľu čo nedeľu zvestuje v našich kostoloch a modlitebniach, menej vážne, menej dôležité? Kázeň Božieho slova – to nie je cvičenie v rétorike, to nie je krasorečnenie brata farára. Je to Slovo živého Boha, ktorého úlohou je obrátiť nás k Bohu, premeniť naše srdcia, posilniť našu vieru. Je veľmi dôležité počúvať ho, dovoliť mu pracovať na našom srdci. Pavel kázal do polnoci! A ľudia počúvali. Dnes často povieme: mal dlhú kázeň, skoro 20 minút. Padne nám zaťažko dlhšie počúvať, byť sústredení. Prečo?

Tých príčin by sme možno našli viac. Psychológovia povedia, že sme menej pozorní, menej ochotní počúvať. Ale v skutočnosti za všetkými možnými príčinami, ktoré by sme vedeli nájsť, je diablov zámer zapchať nám uši. Samozrejme, že on urobí všetko pre to, aby sa nás a nášho srdca Božie slovo nedotklo a nepriviedlo nás k záchrane a k novému životu. On prišiel o všetko a chce to vziať aj nám.

V jednej starej knihe som čítala, ako bol brat farár pozvaný prislúžiť spoveď a Večeru Pánovu členovi svojho zboru. Brat farár bol presvedčený, že ten brat bude potrebovať len trochu povzbudenia, veď celý život chodil do kostola. Ale zrazu zistil, že ten muž je plný zúfalstva, neistoty a strachu. Nemal vieru, nemal nádej. Zhrozený sa pýtal: Človeče, veď vy ste sedel v chráme nedeľu čo nedeľu a akoby ste nikdy nepočuli evanjelium! A ten zomierajúci muž vyznal: Brat farár, ja som nikdy nepočúval. Myslel som na prácu, na svoje záľuby, povinnosti a to Božie slovo šlo ponad mňa. Jeho uši boli upchaté.

To isté robí diabol aj nám! Vedie nás k veľmi hektickému, preplnenému životu. Celý týždeň máme veľa práce, navyše sme zahltení množstvom informácií a keď príde nedeľné ráno, sme tak unavení a máme tak prepchatú hlavu, že sa nám do nej už veľmi prijímať nechce. Kedysi bola sobota večer časom oddychu, stíšenia. Dnes je pomaly najbláznivejším dňom týždňa –  musíme urobiť, čo sme nestihli cez týždeň, pripraviť všetko na nedeľu, upratať dom, navariť, napiecť. Pre mnohých je to jediný deň, kedy si môžu trochu pospať, niektorí si zase večer chcú pozrieť nejaký dobrý film, nevadí, hoci končí pred polnocou. Niet sa čo čudovať, že potom do kostola prichádzame unavení a nie bdelí, pripravení počúvať. Ešte kým sa spieva, vstáva, sadá  – tak sme pri vedomí, ale keď sa zrazu všetko utíši a my si sadneme do svojej lavice, tak často nie sme schopní byť dostatočne pozorní. My, farári, to spredu vidíme celkom dobre.

Dôležité je samozrejme aj to, na čo myslíme, keď vstupujeme do chrámu. Čo so sebou prinášame. Túžbu po Božom slove, radosť, že ho môžeme počúvať? Je naše srdce upratané a pripravené na nedeľu aspoň tak ako náš dom? Alebo je tam mnoho vecí, ktoré nám nedovoľujú dobre počúvať? Niekedy sme príliš ustarostení, inokedy si prosto povieme – to som už stokrát počul. A možno práve v ten deň bolo pre nás pripravené slovo, ktoré by nám prinieslo pokoj, povzbudenie alebo by nám ukázalo, že sme odbočili zo správnej cesty. Ale diabol odviedol naše myšlienky preč a my sme – hoci navonok bdelí – v skutočnosti všetko prespali.

V ten dávny večer v Troade jeden z Pavlových poslucháčov zaspal a je jedno, čo bolo na príčine. Vieme len to, že sa to pre toho mladého muža skončilo tragicky. Spadol a zomrel. Možno si povieme: To nám nehrozí! Ale naozaj je to tak? Nehrozí mi nič, keď spím pri Božom slove? Dajme si veľký pozor, pretože spánok v kostole môže tiež končiť smrťou. Keď veriaci človek prestáva vnímať silu Božieho slova, prestáva mu venovať všetku svoju pozornosť – pomaly, ale isto zaspáva. Tak ako Eustychos. A z duchovného spánku je už len krôčik k duchovnej smrti. Nepovzbudzovaní Slovom, nevyučovaní Božou múdrosťou, neposilňovaní darmi Večere Pánovej zoslabneme a pomaly zomierame. Je veľmi dôležité nielen byť v kostole, ale byť tu celým srdcom, celou mysľou a počúvať, čo nám, mne, tebe, Boh Otec práve teraz hovorí. Je to pre náš život, našu záchranu.

V Božom slove sme čítali: Eustychos zaspal, spadol a zomrel. Na tomto mieste by mal podľa všetkých ľudských skúseností tento príbeh skončiť. Ale nie podľa Božích meriadiel! A v tom je úžasná nádej pre nás osobne, pre našich blízkych, pre náš zbor, našu cirkev. Eustychos zaspal a to zapríčinilo jeho smrť. Ale vďaka Pánu Bohu tam bol niekto, kto ho z tohto spánku smrti zobudil. Pavel a jeho modlitba. Modlitba za brata, ktorý zaspal a odpadol.

Na konci príbehu bratia zo zboru priviedli Eustycha späť a všetci sa radovali z jeho návratu. Ďalej smel žiť s Pánom, ďalej žil v spoločenstve svojich bratov. A to nás učí dôležitej veci – aj my, bratia a sestry, by sme sa nemali prestávať modliť za našich bratov a sestry. Možno zaspali, možno sa nám zdajú mŕtvi. Ale aj pri nich platí: Bohu nie je nič nemožné. Potrebujú naše modlitby, náš záujem, našu lásku a budú zobudení pre radosť z Božej milosti. Modlime sa za nich celým srdcom.

Dnes sme počuli zvesť Božieho slova. Počuli? Ak áno, modlime sa za seba, aby sme nikdy nezaspali pri Božom slove, ale vždy ho radi a vážne počúvali. A modlime sa za ľudí vôkol nás, ktorých diabol uspal v tradícii, v ľahostajnosti či nevere, aby ich Duch Svätý zobudil a spolu sme sa mohli radovať zo všetkého bohatstva, ktoré nám Pán vo svojom Slove dáva.

Amen.