Služby Božie – 2. nedeľa po Svätej Trojici
Piesne:188, 465, 644
Texty: Zj 19, 5-6; Lk 14, 16-24
Modlitba: Láskavý a milostivý Pane Bože náš, oslavujeme Ťa za to, že si nám v Ježišovi Kristovi pripravil všetko, čo potrebujeme k plnému a požehnanému životu. Ty nás svojím slovom povolávaš na duchovné hody, aby sme nemali v ničom nedostatok. Nedopusť, prosíme, aby sme pre veci tohto sveta Tvojím pozvaním pohrdli. Tvoj milý Syn prišiel hľadať a spasiť, čo bolo zahynulo, preto nás naplň pravou múdrosťou v Duchu Svätom, aby sme v bázni pred Tebou išli za Jeho hlasom a tak dostali dar záchrany a večného života, pripraveného všetkým veriacim. Amen.
Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru. Lk 14, 24
Bratia a sestry,
keď sa dobre započúvame do slov Pána Ježiša Krista, môžeme v nich rozpoznať dva druhy výrokov. Na jednej strane sú to výroky, slová, ktoré hovoria, čo máme robiť alebo naopak, čoho sa máme vyvarovať. Tie sú nám pomerne jasné a zrozumiteľné i keď to samozrejme nie vždy znamená, že sme ochotní plniť to, čo nám Pán hovorí. Ale potom je tu ešte druhá skupina výrokov – o niečo náročnejšia. Sú to výroky, v ktorých nejde o to, čo máme či nemáme robiť, ale skôr o to, ako na tom som, sme. Tieto výroky nás vedú k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojou situáciou, životom, smerovaním a premýšľali, či sme na tej najsprávnejšej ceste. Do tejto skupiny patrí aj známe podobenstvo o veľkej večeri, ktoré sa každého z nás pýta: ako na tom si, čo si si vybral, kam smeruješ? To je veľmi dôležitá otázka a my vieme, že si ju nestačí položiť len raz a potom už bude všetko v najlepšom poriadku. My si ju musíme klásť stále znova, pretože naša životná situácia sa stále mení. Nik z nás nezostáva rovnaký a aj svet a jeho vplyv na nás sa menia. Človek aj vykročí po správnej ceste, ale po čase zastane, či dokonca odbočí. Preto Pán Ježiš svojich učeníkov znovu a znovu napomína k bdelosti – nielen konkrétnou výzvou: bdejte – ale aj svojimi podobenstvami. Aj tým dnešným, ktoré sme počuli v evanjeliu. Je určené ľuďom, ktorí mali pocit, že sú „na poriadku“ a vôbec sa nemusia zamýšľať nad tým, ako na tom sú. Ale v skutočnosti sa nad tým potrebuje zamyslieť každý z nás. Samozrejme, veľmi dôležité je merítko, podľa ktorého hodnotíme svoj život. Pretože ľudia môžu svoj život hodnotiť veľmi rôzne. Niekto hodnotí svoj život podľa svojich schopností – ak má dosť síl, nadania a úspechy, tak je spokojný. Ďalší môže svoj život hodnotiť podľa svojich cieľov – ak sa venuje niečomu, čo má u ľudí rešpekt, či je to umenie, veda, nejaká charita… má pocit, že žije dobre a správne. A zas inokedy ľudia hodnotia svoj život podľa okolností, v ktorých sa nachádzajú. Keď máme dobré obdobie, žijeme v kľude, baví nás, čo robíme, atď. – sme spokojní s tým, ako na tom sme. Samozrejme, dôležitým kritériom sú aj vzťahy s ľuďmi. Všetky tieto merítka sú dobré a naozaj môžu ukazovať na to, či je náš život dobrý alebo nie. A predsa v tom jedno merítko – kritérium chýba. Kritérium, ktorým hodnotil život človeka Pán Ježiš Kristus v našom podobenstve. Aké to bolo kritérium? Neboli to dosiahnuté úspechy, ako kúpené pole či voly, ani citové hodnoty, ako manželstvo. To, podľa čoho hodnotil Pán Ježiš ľudí vo svojom podobenstve, bol ich vzťah k hospodárovi – teda k Bohu. Nášmu Bohu totižto nestačí, že o Ňom vieme, že Ho nejako uctievame, či dokonca, že dodržiavame tie pravidlá, ku ktorým nás viedli naši otcovia. To všetko môže byť len obyčajnou vonkajšou tradíciou, ktorá sa však nijako nedotýka srdca, bytosti človeka. Jemu ide o to, aby sme s ním boli v tak úzkom vzťahu, ako sú ľudia, ktorí sadajú k spoločnému stolu. V oriente a v čase, keď žil Pán Ježiš, bolo spoločné stolovanie viac ako len spoločenská udalosť, na ktorú sa „načančáme“ a strávime tam nejakú chvíľu. Pre nich bolo spoločné stolovania znakom veľmi dôverného vzťahu. Hostiteľ otvoril svojim hosťom nielen dvere domu, ale aj svoje srdce a oni sa otvárali jemu v úprimnosti a láske. Naše podobenstvo nás navyše učí, že tento dôverný vzťah začína z Božej iniciatívy, na Božie pozvanie. Keď Izaiáš pozerá na dejiny svojho ľudu hovorí: Lebo povedal: Vskutku, oni sú mojím ľudom, synmi, ktorí nesklamú. A stal sa im záchrancom v každom ich súžení. Ani posol, ani anjel, ale On sám ich zachraňoval; svojou láskou a súcitom On ich vykúpil a dvíhal ich i nosil po všetky dávne dni. (Iz 63,9) To je Božia iniciatíva voči nám a odpoveďou na ňu má byť živý, osobný vzťah človeka k Bohu. Pán Ježiš ho opisuje slovami: Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým srdcom, celou dušou a celou mysľou. (Mt 22, 37) Teda vzťah, ktorý na poslednej konferencii EVS nazvali: Naplno! Ako v tomto hodnotení uspel Boží ľud? Ľudia, ktorí to Božie pozvanie, tú Božiu iniciatívu počuli? Zle. Oni totiž pozvanie počuli, ale neprijali. Prečo? Na prvý pohľad z veľmi pochopiteľných a ospravedlniteľných dôvodov. Jeden predsa práve kúpil pole, druhý volov, tretí sa oženil. A ani jeden z nich nepokladal za potrebné to všetko prežívať so svojím Pánom, so svojím Bohom. Aj dnes sa často stretávame s ľuďmi, ktorí sa úprimne považujú za veriacich, a predsa považujú mnohé oblasti svojho života za niečo, čo riešia bežným spôsobom, bez Boha. Či je to oblasť financií, času, rodiny, práce – jednoducho v tom treba konať podľa vlastného záujmu a potrieb a tiež samozrejme podľa vlastných skúseností, rozumu. Žijú si svoj život a z času na čas v ňom vymedzia nejakú tú chvíľu, hodinku dve pre Boha (ak majú chuť a čas) a majú pocit, ako sú na tom vo vzťahu k Svätému Bohu fajn. Ale práve nad týmito Pán Ježiš vyhlasuje vážne slová odsúdenia: Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru. Prečo? Pretože i keď počuli Jeho slovo, i keď prijali pozvanie na živý a osobný vzťah k Bohu – odsunuli svojho Pána a Spasiteľa na vedľajšiu koľaj. Vedia o Ňom, vedia o tom, čo pre nich Pán Ježiš urobil, čo im ponúka, a predsa s Ním nežijú, neberú Ho vážne, neprijímajú plnosť Jeho požehnania. A vtedy dáva Pán oveľa väčšiu nádej tým, ktorí dovtedy to Božie pozvanie nepočuli. Tým, ktorí ani nevedeli, že majú Spasiteľa a že vďaka Nemu môžu svoj život prežívať naplno s Nebeským Otcom. Možno práve preto je im to pozvanie vzácnejšie a prijímajú ho. A predsa je tu stále nádej aj pre tých, ktorí zablúdili a na prvé miesta svojho života dali niečo iné, než Toho, kto zomieral namiesto nich na kríži Golgoty. Naše podobenstvo hovorí o poslednom súde a je naozaj vážnym varovaním, zároveň je však aj pozvaním zamyslieť sa a niečo urobiť so svojím životom. Koľkokrát je aj tá moja zbožnosť polovičatá, vyhovára sa, hľadá ospravedlnenia prečo nedať svoj život celý do Božích rúk, prečo s Ním nemať naozaj živý a veľmi osobný vzťah. Koľkokrát aj ja dávam prednosť tisícom zdanlivo dôležitých vecí a túžob pred tým prežívať to všetko s Pánom, v Jeho moci a podľa Jeho vôle. Pánove slová o tom, ako končia polovičatí kresťania, nás majú zastaviť, zatriasť s nami, pripomenúť nám, aké vážne a aké naliehavé je Pánovo pozvanie i naša odpoveď naň. Na začiatku kázne sme si povedali, že podobenstvo o veľkej večeri pred človeka kladie otázku: ako si na tom vo vzťahu k Bohu? A ukazuje, že naša situácia je vážna. I nám môže hroziť odsúdenie pre stratu prvej lásky, pre stratu horlivosti, pre to, že neprežívame živý a úprimný vzťah s Bohom v každom okamihu, ale Ho naopak zo svojho života odsúvame. Ale toto podobenstvo je zároveň nádejou. Pán Ježiš nám ho hovorí a hovorí nám ho veľmi vážne pre to, že chce, aby sme sa vrátili späť k Nemu. Je na nás prísny, aby nás zachránil. My ľudia si niekedy myslíme, že keď budeme niekoho ospravedlňovať, nebrať jeho chyby vážne, tak že mu pomôžeme. Pán Ježiš vie, že nás zachráni, len keď nás postaví pred tvrdú skutočnosť, pred pravdu o našom živote. V tom je Jeho láska a v tom je naša nádej. Pretože, len keď pochopíme, ako na tom sme, keď vyznáme svoju vinu a opustíme všetko pre to, aby sme šli za Ním – máme nádej na záchranu. Znamená to otvoriť všetky oblasti svojho života tak, aby do nich preniklo svetlo Jeho pravdy a aby On o nich rozhodoval. A vtedy o nikom z nás nebudú platiť slová: Lebo hovorím vám, že ani jeden z mužov, ktorí boli pozvaní, neokúsi moju večeru.
Amen.
Pane Bože, Otče náš nebeský, ďakujeme Ti srdečne za tú milosť a lásku, že sme dnes mohli počuť zvesť Tvojho svätého slova. Pokorne Ťa prosíme, daj, aby sa pravda Tvojho slova ujala v našich srdciach, pomáhala nám vo viere a priniesla nám úžitok pre večný život. Učiň nám tak pre Ježiša Krista, svojho Syna a nášho Pána, ktorý s Tebou a s Duchom Svätým žije a požehnane kraľuje na veky vekov.
Amen