Služby Božie 19. nedeľa po Svätej Trojici

Piesne: 186, 579, 446
Texty: 3 Moj 26, 11-13; J 4, 21-24

Modlitba: Pane Bože, Otče náš nebeský, v radostný deň pamiatky posvätenia tohto chrámu ďakujeme Ti za všetko požehnanie, ktoré si našim predkom i nám dal na tomto mieste, kde Teba oslavujeme a vzývame. Zachovaj nám tento príbytok slova a sviatostí, aby v ňom rástlo spoločenstvo veriacich a vyznávajúcich Teba, Boha v Trojici jediného. A keď raz v Tvojom mene odídeme z časnosti na večnosť, daj nám miesto v nebeskej svätyni, kam nás predišiel Veľkňaz našich duší, Tvoj Syn a náš Pán, Spasiteľ sveta, požehnaný na veky vekov. Amen

Kázeň:

Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil.

Fil 3,12. 

Milí bratia, drahé sestry,
ak by bolo okolo nás všetko v najlepšom poriadku, stretli by sme sa dnes ráno spolu vo Vavrišove, kde by sme spolu ďakovali Pánu Bohu za dar Vavrišovského chrámu. Pre mňa to boli vždy vzácne chvíle, keď sme sa pri všetkých našich Pamiatkách posvätenia chrámu  stretali spolu na jednom mieste a bez ohľadu na to, kde bývame, tešili sme sa ako jedna rodina z miesta, kde sa stretáva Boží ľud, z miesta, kde spolu chválime a oslavujeme Hospodina mocností.

Všetko je však trochu inak a opäť na chvíľu musíme prestať s naším stretávaním sa na službách Božích. Napriek tomu chceme aj v tento deň Bohu ďakovať za to, že máme kostol (aj keď v ňom nie sme), chceme Ho oslavovať a chceme sa nechať Jeho slovom potešiť, poučiť a povzbudiť.
Prečítali sme si slová apoštola Pavla, ktoré napísal kresťanom v meste Filipy. Píše: Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý.  Možno sa nám zdá, že to nie sú slová príliš vhodné pre dnešný deň a príležitosť, veď my si dnes pripomíname, že sme dosiahli! Že naši otcovia a starí otcovia napriek všetkým ťažkostiam a naozaj neľahkej dobe postavili tento chrám a už viac ako 130 rokov slúži veriacim nielen vo Vavrišove. Áno, to je niečo, za čo sme zo srdca vďační. Sme vďační za ľudí, pre ktorých bolo dôležité mať v obci miesto, kde by mohli počúvať Božie slovo, zažívať bratsko-sesterské spoločenstvo, vyjadriť vďaku a vyznať vieru. Sme vďační za všetkých, ktorí tu kedy slúžili i za všetkých, ktorí tu prichádzali a rástli vo viere. Máme byť za čo vďační. A predsa, napriek všetkému dobrému a peknému, čo tento chrám znamenal a priniesol, musíme zároveň vyznať: Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý.
Máme krásny, zaujímavý kostol. To je pravda. Ale pravdou je aj to, že sa tým nechceme uspokojiť. Na jednej strane sa nechceme a nemôžeme uspokojiť so stavom kostola, neustále do neho investujeme, opravujeme a zlepšujeme, čo je treba – veď je to dedičstvo otcov. Práve tak však musíme a verím, že aj chceme investovať do toho, čo je vlastne podstatou existencie kostola. A to je cirkev –  spoločenstvo svätých –  jej život a rast.  Alebo inak povedané, sme to my, ľudia z mäsa a kostí, veriaci v Ježiša Krista, ktorí tu majú čerpať, aby vonku mohli žiť a slúžiť svojmu Bohu i svojim blížnym. Pretože tak, ako samotná stavba kostola, aj my potrebujeme opraviť a vylepšiť náš život viery, náš vzťah k živému Bohu, našu službu na Jeho vinici. Vždy si musíme uvedomovať: Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý.
Čo teda potrebujeme zdokonaliť, zlepšiť? Nájde sa toho dosť. Prednedávnom som čítala článok z roku 1925, kde jeden brat farár píše: „Áno, vniká medzi nás duch sveta, ktorý všetko náboženské chce obmedziť len na tú chvíľu, kedy človek v nedeľu sedí v kostole, zatiaľ čo inokedy na nábožnosť nemá čas. Z akého množstva rodín duch sveta vypudil spoločné rodinné modlitby a pravidelné čítanie Písma Svätého, ktoré si naši predkovia vážili viac než zlato. Vraj nie je na to čas, ale na čítanie novín a na plané rečnenie so susedmi je času dosť.“ Takmer sto rokov dozadu a trápilo ho to isté, čo dnes trápi aj nás. Naozaj, v  koľkých  z  našich  rodín  máme  spoločné  modlitby či  čítanie Božieho slova? Sú tu však aj ďalšie veci, ktoré je potrebné stále zlepšovať. Napr.: vzájomné vzťahy. Sú vzťahy všetkých členov zboru tak srdečné, ako by to malo byť medzi tými, ktorí sa nazývajú rodinou Kristovou? Platí o nás to, čo píše Lukáš v Skutkoch apoštolských o zbore v Jeruzaleme:  A to množstvo veriacich bolo jedno srdce a jedna duša? Samozrejme, nájdu sa aj iné problémy: Malomyseľná nedôvera, ktorá sa v ťažkých dňoch nevie spoľahnúť na Božiu dobrotu a nedokáže trpezlivo znášať ťažkosti. Alebo pýcha, ktorá si nedokáže priznať  chybu. Namyslenosť, ktorá sa pozerá na blížneho zhora. Lakomstvo a neochota obetovať a žiaľ, aj mravná bieda, a to nielen u mladej generácii.
Pavel píše: Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa. To je dôležité. Tak ako sa snažíme mať svoj kostol krásny, so živými, čerstvými kvetmi, uprataný, vykúrený, pohodlný, tak sa musíme snažiť, aby aj ten duchovný chrám – spoločenstvo cirkvi – bolo krásne. Aby sa tam všetko lesklo čistotou a novotou nášho života a aby celým tým domom, chrámom prúdilo teplo úprimnej zbožnosti a lásky, tak k Spasiteľovi ako aj k našim bratom a sestrám. Aby každý náš týždeň, od nedele do nedele, bol jednou veľkou bohoslužbou a aby radostný spev vychádzal z našich úst nielen tu chvíľku, čo sme v kostole, ale znel v našom srdci každý deň. Aby sme  slúžili nášmu Pánovi nielen na službách Božích, ale celý týždeň, v zmysle slov Pána Ježiša: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. (Mt 25, 40b) Nie všetko je ešte hotové, nie všetko iste dokonalé, ale dôležité je, spolu ako jedna rodina, spolu ako zbor, spoločenstvo svätých vyznať: ale snažím sa, či ozaj uchvátim.
Apoštol Pavel je dnes pre nás vzorom života opravdivej viery a odovzdanej služby. Prešiel tisíce kilometrov, aby mohol zvestovať evanjelium, založil množstvo zborov, svedčil pred kráľmi a vladármi, bol najväčším misionárom nielen svojej doby, a predsa si nikdy nepovedal dosť, už som dosiahol, už som dokonalý. Naopak. Hovorí: Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim. A prečo sa tak snažil, prečo robil to, čo robil? Pavel vyznáva:  … pretože ma Ježiš Kristus uchvátil.
Na tentotýždennú hodinu konfirmačného vyučovania si mali naši konfirmandi prečítať príbeh obrátenia Saula (Skutky 9.kapitola). Človek, o ktorom sa na začiatku 8.kapitoly Skutkov píše: Saul schvaľoval, že ho (diakona Štefana) zavraždili, sa po svojom stretnutí so živým, vzkrieseným Ježišom Kristom stal niekým iným. Biblia tomu hovorí: novým stvorením. A  stalo sa to preto, že ho Kristus uchvátil.  Človeka môže uchvátiť všeličo. Najnovší model auta, nejaké nádherné šaty, úžasný kroj alebo nejaká „celebrita“. Pavla uchvátil Ježiš Kristus. Prečo? Pretože v Ňom Saul/Pavel spoznal svojho Spasiteľa. Poznal a pochopil, že Ježiš Kristus, Boží Syn naozaj zomrel za jeho hriechy a vykúpil ho tak z moci diabla. Poznal, že všetka tá Božia milosť, ktorú nám ukázal v Ježišovi Kristovi, je tu aj pre neho, pre Saula z Tarzu. Uveril, že Ježiš nezostal v hrobe, ale vstal z mŕtvych a je živý a konajúci Boh a že tento živý Boh ho pozval do svojej služby. Bol uchvátený tým, čo pre neho Ježiš Kristus urobil, bol uchvátený Jeho mocou, bol uchvátený tým, že sa mu dostalo milosti niesť evanjelium. A takto uchvátený (nadšený, nadchnutý, očarený) sa snažil, aby ešte viac ľudí pozval k Božej dobrote a milosti, aby ešte viac kresťanov povzbudil na ich ceste, aby cirkevné zbory mohli čo najviac rásť, počtom i zbožnosťou.
Sme my, ja, ty, uchvátení? Uchvátení Ježišom Kristom? On nás pozýva, aby sme Mu vydali celé svoje srdce – aby ho očistil a naplnil svojím Svätým Duchom. Pozýva nás, aby sme Mu vydali celý náš život a On ho premení a naplní tak ako nik iný. Povedie nás dopredu, k dokonalosti, k stále väčšej radosti, k vždy väčšiemu pokoju, k stále rýdzejšej čistote a účinnejšej láske. A ak sa budú množiť duše uchvátené Ježišom Kristom, duše, ktoré v Ježišovi Kristovi našli odpustenie hriechov a pokoj pre svoje svedomie, tak aj náš zbor bude Ježišom Kristom uchvátený. Potom budeme bežať s radosťou, vo viere, že Ježiš Kristus s nami urobí veľké veci, že nás povedie vždy bližšie k pravej dokonalosti, aby sa medzi nami vždy viac uplatňoval Boží Duch a my sme rástli na duchovný dom, krásny a postavený tak, že mnoho ľudí povie: … dobre je nám tu. (Mt 17,4)
Sme veľmi vďační za Božiu milosť, vďaka ktorej bol pred mnohými rokmi tento náš Vavrišovský chrám dokončený. Sme vďační, že sa v ňom smelo vždy zvestovať evanjelium Ježiša Krista. Sme vďační, že sa v ňom každú nedeľu môžu stretať tí, ktorí Krista milujú. Ale zároveň, vedomí si svojich bied a nedokonalostí, chceme spolu s Pavlom volať: Niežeby som už dosiahol, alebo bol už dokonalý, ale snažím sa, či ozaj uchvátim, pretože ma Ježiš Kristus uchvátil. Dajme sa uchvátiť milosťou Pána Ježiša Krista a snažme sa žiť na Jeho česť a slávu každý jeden deň. Na istý čas sa síce v našom chráme, našich chrámoch, nestretneme, ale dúfam, že bude platiť to, čo som nedávno čítala na sociálnej sieti. Bol tam kreslený obrázok, na ktorom diabol škodoradostne hovoril Bohu: „Tak som ti zavrel všetky kostoly.“ A Pán Boh mu odpovedal: „Ale stovky kostolov boli otvorené v domácnostiach.“ Kiež je to pravda aj uprostred nás. Využime príležitosti, snažme sa, aby sme aj v tomto čase podrástli vo svojej viere a láske k Pánovi. Amen.

Modlitba: Pane Bože, milý náš nebeský Otče, ďakujeme Ti, že si vypočul modlitby, túžby a želania našich otcov a umožnil im postaviť tento chrám. Tu si prítomný v slove a sviatostiach a ponúkaš nám v nich svoju milosť. Prosíme Ťa, priznávaj sa k tým, ktorí sa tu zhromažďujú a vypočúvaj ich modlitby. Pane, Ty si nám útočišťom, silou, v rozličnom súžení pomocou vždy osvedčenou. Daj, aby sme z chrámu vychádzali do denného života naplnení Tvojím slovom, aby sme kráčali v poslušnosti Tvojich príkazov, až kým raz nedosiahneme večný život, kde sa budeme môcť radovať v Tvojich príbytkoch.

Amen.