Adventné večerné služby Božie_1.12.2021

Piesne: 15, 19, 432

Text: Izaiáš 64,1-7

Modlitba: Milý Tešiteľu, Duchu Svätý, ďakujeme Ti, že nám v tomto adventnom čase dávaš zvestovať svoje slovo. Ono nám svedčí o Ježišovi Kristovi a utvrdzuje nás v istote, že len v Ňom máme vykúpenie a spasenie. Otváraj pri počúvaní tohto slova naše srdcia, aby sme Tvojmu svedectvu úprimne uverili, ním sa potešovali a tak sa radostne usilovali o spasenie a život večný. Učiň nám to pre Ježiša Krista, nášho Pána a Spasiteľa, požehnaného na veky vekov. Amen.

 Anjelovi cirkevného zboru laodikejského napíš: Toto hovorí Amen, Verný a pravý svedok, Počiatok Božieho stvorenia: poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľujem ťa z úst.  Zj 3, 14-16

Bratia a sestry,

adventný čas, ktorý môžeme vnímať všade okolo seba, je plný svetielok, vianočnej hudby, nakupovania darčekov, premýšľania nad tým, čo upečieme, čo navaríme, ako si na Vianoce vyzdobíme dom. Adventný čas, ktorý zvestuje cirkev, je však pravým opakom toho všetkého. Adventná hudba je úplne iná ako vianočná: vážnejšia, kajúca.  Koláčiky a dobroty nie sú pre pravý Advent to najdôležitejšie a svetlo tiež ponúka úplne iné ako tento svet. Netrbliece sa, nebliká, nie je romantické. Je to akoby svetlo reflektoru, ktoré svieti na nás, naše životy, vieru, myšlienky a odhaľuje nás do špiku kostí. Taký má byť správny Advent a ja dúfam, že bude. Pretože ten náš Advent nás nechce pripraviť na príchod Vianoc, ale na príchod Toho, kto bude súdiť živých a mŕtvych. Na príchod Kráľa.

Základným textom, nad ktorým budeme spolu počas adventných večerných služieb Božích premýšľať, je časť tretej kapitoly Zjavenia Jánovho – známy list cirkevnému zboru v Laodikeji. Je to asi ten najviac napomínajúci list zo všetkých, ktoré v Zjavení sú. Prečo? Pretože tomuto zboru hrozí najväčšie nebezpečenstvo. Nebezpečenstvo, ktoré ohrozuje ich záchranu, ich večnosť.

Ale poďme po poriadku. Začneme tým, kto tento list píše. To je veľmi dôležité. Veď list,  mohol zboru napísať ktokoľvek. Občania mesta, starosta, biskup susednej cirkvi. Podľa toho, kto by im písal, by sa dalo hovoriť o závažnosti jeho posolstva. Kto im teda písal?  Toto hovorí Amen, Verný a pravý svedok, Počiatok Božieho stvorenia. Keď čítame tieto slová, okamžite je nám jasné, že to nepísal hocikto. Odosielateľ tohto listu, Ježiš Kristus, je tu predstavený vo všetkej svojej sláve. Je nazvaný Amen, Verný a pravý svedok. Amen znamená nech sa stane a hovorí o istote, o utvrdení. Tento význam potvrdzujú aj tie ďalšie mená Pána Ježiša. Verný – istý, nemenný, stály. Pravý svedok – pravdivý, nefalšovaný, svedčiaci o tom, čo videl. To ďalšie meno, ktoré je tu nášmu Pánovi dané – Počiatok Božieho stvorenia – ukazuje na Jeho ďalšiu vlastnosť. Je počiatkom, pôvodcom Božieho stvorenia. Je dôvodom existencie, je jej príčinou. Alebo ako píše Ján v úvode svojho evanjelia: Ním povstalo všetko a bez Neho nepovstalo nič, čo povstalo. V Ňom bol život a život bol svetlom ľudí. (J1,3-4) Teda Amen, Verný a pravý svedok, Počiatok Božieho stvorenia posiela svoje posolstvo zboru v Laodikeji. Ten, ktorý je pravdivý, istý, nemenný a ktorý je za všetkým okolo nás. Aké vážne musí to posolstvo byť! A aké pravdivé! Lebo On je Boh Vševediaci a Všadeprítomný. On vie. Čo píše?

… poznám tvoje skutky, že nie si ani studený ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľujem ťa z úst. Nevieme, ako sa javil život Laodikejského cirkevného zboru ľuďom okolo. Vieme však, ako ho videl Pán Ježiš, Pán cirkvi a tak aj Pán toho zboru a ľudí v ňom. Hovorí: … poznám tvoje skutky. Nielen v zmysle, že ich videl, vie, čo všetko urobili, ale On tie skutky poznal do hĺbky. Poznal pohnútky, ktoré k nim viedli. Dôvody, pre ktoré boli konané. Vedel, či ich členovia zboru robia zo zvyku, či si vďaka nim udržujú image zbožnej rodiny, alebo sa tak chcú sami osláviť. Alebo, či to robia pre slávu Jeho mena, z lásky a vďaky za svoje spasenie. Poznám tvoje skutky – hovorí Pán a žiaľ, pre nich to nevyzeralo veľmi dobre. Ich stav popisuje slovami – nie si ani studený ani horúci. Čo presne to znamenalo? V neďalekom meste Hierapolis pramenili horúce, liečivé pramene, ktoré vyhľadávalo mnoho chorých ľudí. Kým však prišli po Laodikeu boli už len vlažné. Na inom mieste boli zase pramene čerstvej, horskej úžasne osviežujúcej vody, ktorá najmä v horúcich suchých letách doslova prebúdzala k životu. Ale vody v Laodikeii – ani horúce, ani studené – boli neužitočné a doslova odporné. A presne taký bol život viery kresťanov v Laodikeji. Prestal byť horúci, nadšený, radostný, zapálený, horlivý. Ich viera vychladla, prestala mať vplyv na ich život a konanie, bola akoby okrajovou súčasťou ich života. Verili, ale ako by ani neverili. Bola to už len prázdna fráza, bez zmyslu, bez hĺbky. Už lepšie bolo byť neveriaci! To je asi dosť prekvapivé tvrdenie, ale, žiaľ, je to tak. Lebo ak je človek studený, bez poznania Boha, možno v odmietaní, vo vzdore, stále je tu šanca, že to všetko Kristova moc premôže, že ten človek spozná Božiu milosť, ktorú prináša Baránok Boží. Ale keď človek žije vo vlažnej viere, v pocite, že on je veriaci, aj keď je to povrchná a mŕtva viera, často nie je schopný počuť evanjelium s otvoreným, pokorným srdcom. Veď to pozná, to vie, to už počul. Len sa to nijako nedotýka jeho života. A to je tá bieda. Preto Pán hovorí:  Takto, že si vlažný, ani horúci ani studený, vypľujem ťa z úst. Aké vážne to je, si uvedomíme pri doslovnom preklade. Dá sa to totiž preložiť aj slovom: vyvrátim ťa, vyzvraciam. Tak veľmi je to vlažné, nepresvedčivé, povrchné kresťanstvo nášmu Pánovi odporné.

Čo myslíte, bratia a sestry, aký list by napísal: Amen, Verný a pravý svedok, Počiatok Božieho stvorenianám, mne, tebe? Ten, ktorý vidí do hĺbky našich sŕdc, presne rozpoznáva pohnútky našich skutkov a vidí naše myšlienky. Čo vidí? Horúcu lásku voči Nemu? Nezmerateľnú vďačnosť za záchranu? Pokornú bázeň hriešnika, ktorý bol ospravedlnený krvou Kristovou? Alebo skôr akýsi „pocit kresťanstva“? Vedomie: som luterán, ale bez toho skutočného lutherského vyznania: som, sme žobráci Božej milosti? Istotu vlastnej spravodlivosti bez závislosti od Krista? Sme, som horúci alebo vlažný? To sú vážne otázky adventného obdobia, lebo Advent volá k pokániu, k premene srdca, k novému narodeniu. Pretože len vtedy budem pripravená, pripravený stretnúť sa s prichádzajúcim Kráľom.

Advent, aspoň ten Advent, ktorý slávi cirkev, nesmie byť vlažnou a povrchnou napodobeninou skutočnej, opravdivej prípravy na druhý Kristov príchod. Tu svetielko, tam trblietka, tu darček, tam koláčik a šunčička. Všetko peknučké a milučké. Adventné obdobie, v ktorom sa pripomína prvý a zároveň zvestuje druhý príchod Božieho Syna na túto zem, musí ísť do hĺbky, musí poriadne svietiť do našich sŕdc. A to nebýva milučké a peknučké. Je veľmi dôležité, aby sme tieto dva Adventy vo svojich životoch vyvážili. Upečme koláče, zavesme trblietky, ale predovšetkým dovoľme Božiemu Duchu, aby nás prebudil z vlažnosti a nanovo rozhorlil našu vieru a lásku k Bohu. Amen.