Služby Božie – 3. pôstna nedeľa
3. pôstna nedeľa
Piesne: 87, 82, 85
Text: Ef 5, 1-9; Lk4, 31-37
Modlitba:
Všemohúci Bože, náš Otče nebeský, pozdvihujeme svoje oči k Tebe, aby si vypočul naše prosby a pokorné želania. Ty nás poznáš lepšie ako my sami seba, vieš, že podliehame slabostiam a neprávostiam i to, že bez Tvojej pomoci by sme zahynuli. Prosíme, veď nás cestou pravdy, spravodlivosti a svätosti, chráň nás pred bludom a nemorálnosťou a zachovaj nás v istote viery a nádeje teraz i po všetky dni. Amen
Keď sa približovali dni Jeho povýšenia, obrátil sa tvárou k Jeruzalemu, že pôjde tam. A poslal pred sebou poslov. Tí sa vydali na cestu a prišli do samaritánskej dediny, aby Mu pripravili (prístrešie). Ale (tam) Ho neprijali, lebo tvárou bol obrátený k Jeruzalemu, aby šiel tam. Keď to videli učeníci Jakub a Ján, opýtali sa: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich, ako urobil Eliáš? Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť. A odišli do inej dediny. Lukáš 9, 51 – 56
Bratia a sestry,
už som vám určite veľmi dlho nerozprávala o našom Filipkovi, však? Pred pár týždňami sme z Brna dostali videjko od netere, na ktorom sa malý, 13 mesačný Filip, snaží rýľovať. Vyzerá to samozrejme smiešne, ešte nemá istotu v nohách, drží dedka, aby nespadol, ale jednou rúčkou usilovne dvíha veľký rýľ a snaží sa ho zapichnúť do zeme. Prečo? Pretože videl predtým rýľovať tatka a maminku a on ich chce vo všetkom hneď napodobňovať. Ako asi každé dieťa svojich rodičov. Presne k tomu nás pozýva aj dnešná nedeľa. Odriecť sa toho starého v nás, bojovať proti vplyvom a mocnostiam tohto sveta a napodobňovať nášho Pána a Spasiteľa. Napodobňovať Ho a učiť sa od Neho ako žiť, ako reagovať, ako konať. Čo sa od Neho dnes budeme učiť? Väčšinu času, v ktorom Pán Ježiš verejne pôsobil, strávil v Galilei, to znamená v severnej časti územia. Ku koncu svojho života sa vybral so svojimi učeníkmi na juh, do Jeruzalema, lebo tam sa malo naplniť to, pre čo prišiel. Táto takmer stokilometrová cesta trvala niekoľko dní. Problém bol v tom, že medzi Galileou a Judeou ležala Samária. A medzi Židmi a Samaritánmi vládlo stáročné nepriateľstvo a tieto dve skupiny si často navzájom spôsobovali nepríjemnosti. Presne to sa stalo aj v našom biblickom príbehu. Na ceste do Jeruzalema museli Ježiš a Jeho učeníci prenocovať v nejakej dedine. Ale v samaritánskej dedine, v ktorej sa učeníci pokúsili nájsť ubytovanie, im obyvatelia odmietli poskytnúť pomoc. Ježišovi učeníci sa týmto odmietnutím cítili veľmi dotknutí a nahnevaní a zareagovali čisto ľudsky. Spýtali sa Pána Ježiša: Chceš, aby sme povedali: Nech zostúpi oheň z neba a zničí ich, ako urobil Eliáš? Práve pred týždňom sme príbeh, na ktorý učeníci narážajú, preberali s deťmi na náboženstve. Eliáš si vtedy naozaj vyprosil oheň z neba, ale len na spaľovanú obeť, aby nevernému, zvedenému Izraelu ukázal, kto je jediný živý, pravý Boh. Vôbec netuším, ako táto udalosť inšpirovala učeníkov k tomu prosiť oheň na samaritánsku dedinu. Jednoducho boli zrejme urazení, že ich Majster, ktorého veľkosť čím ďalej tým viac poznávali, bol odmietnutý. Nedokázali sa nad to povzniesť. Veľakrát mali možnosť uvedomiť si na základe Ježišových slov, že On je celkom jedinečný učiteľ. Boli svedkami mnohých Jeho divov, znamení. Aj mnoho iných ľudí si uvedomilo, že Ježiš je celkom jedinečná, neopakovateľná postava. Tak to vyznali aj zástupy po Pánovej kázni na vrchu. Evanjelista Matúš píše: Keď Ježiš dokončil tieto reči, zástupy sa veľmi divili jeho učeniu, lebo ich učil ako ten, kto má moc, a nie ako ich zákonníci. (Mt 7,28) Učeníci o tomto všetkom dobre vedeli a mysleli si, že aj na nich sa tak trocha vzťahuje ten obdiv, ktorý sa dostával Ježišovi. Zrazu sa im však stalo, že jedna dedina odmieta poskytnúť prenocovanie ich Majstrovi a im. Možno šlo o dedinu, do ktorej sa zatiaľ nedostal chýr o Ježišovi, lebo zo 4. kapitoly Jánovho evanjelia vieme, že obyvatelia Samárie prijali Ježiša s otvoreným srdcom, keď sa od ženy Samaritánky dozvedeli o Jeho poslaní. Ale na tú dedinu, ktorá odmietla Ježiša prijať, pozerajú učeníci veľmi prísne, sú presvedčení, že si zaslúži ten najprísnejší trest. A pretože s týmto návrhom prišli za Pánom Ježišom, asi očakávali, že bude s nimi súhlasiť, že ich ešte aj pochváli pre ich horlivosť. Schválil im to? Pochválil ich? Nie. Čítame: Ale On sa obrátil a pokarhal ich: Neviete, čieho ste ducha; lebo Syn človeka neprišiel zatratiť ľudské duše, ale zachrániť. Namiesto pochvaly pokarhanie. Učeníci totiž vo svojej reakcii na samaritánsku dedinu ukázali, že aj po troch rokoch ešte naplno nepochopili to, podľa čoho Pán Ježiš žil a konal. Nepochopili zmysel, cieľ Jeho života. A pritom ho Pán formuloval veľmi jasne už predtým. Napr. v evanjeliu podľa Jána čítame: Neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. (J 3,17) On neprišiel ničiť, neprišiel odsúdiť, neprišiel ľudí lámať, On prišiel, aby sa obetoval a tak zachránil ľudí, tak premenil ich život. Vidíme to v mnohých situáciách Jeho života. Na kríži sa modlil za tých, ktorí mu spôsobovali nevýslovné bolesti a ponížili ho – lebo prišiel zachraňovať život ľudí. Vzal na seba tú najvyššiu obeť, smrť – pretože prišiel zachraňovať život ľudí. Chodil po Izraeli a neúnavne niesol zvesť evanjelia – pretože prišiel zachraňovať život ľudí. A keď aj musel ostro kritizovať náboženských pokrytcov svojej doby, aj vtedy to robil preto, – lebo prišiel zachraňovať život ľudí. Svojou kritikou ich jednoducho chcel prebudiť zo spánku, prebudiť k uvedomeniu si pravdy, ktorá je predpokladom záchrany. V celom Jeho správaní môžeme poznať a vidieť dokonale jasný smer, jasný cieľ. Za žiadnych okolností neničiť, za všetkých okolností zachraňovať. Preto ten návrh učeníkov Jakuba a Jána musel byť pre Neho zarmucujúci. Veď to boli Jeho učeníci, žiaci, ktorým sa snažil vštepiť do srdca to, čo bolo pre Neho zásadné, hlavné. Učil ich, bol im príkladom a Jeho učeníci mali byť prví, ktorí by Ho vo všetkom napodobňovali. Ale to, čo navrhli Ježišovi, to bolo úplne podľa zákonov starého života. Tela a krvi. Mocností sveta. Preto ich Pán pokarhal a viedol ďalej. Neposlal Boh Syna na svet, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Tieto slová, tento životný program má byť zmyslom aj nášho života a konania. Nasledovať Ježiša znamená riadiť sa vo všetkých situáciách podľa Ježišovej zásady: Neničiť život ľudí, ale ho zachraňovať. Aj v takých situáciách, v ktorých v nás – podobne ako u učeníkov v našom texte – vznikajú pomstychtivé myšlienky. Všetko, čo hovoríme a čo robíme, má slúžiť jednému cieľu: nie búrať, ale budovať, nie ničiť, ale zachraňovať. Naše slová, to, čo hovoríme, ale aj ako to hovoríme, to všetko môže buď budovať alebo rúcať, buď zachraňovať alebo ničiť. Aj naše myšlienky sú veľmi dôležité – ony sú koreňom, z ktorého vyrastá všetko ostatné. Preto si ich treba strážiť a naozaj vo všetkom napodobňovať Pána Ježiša, ktorý neprišiel, aby odsúdil svet, ale aby ho spasil. Nie je ľahké zaprieť sám seba a bojovať s mocnosťami, ktoré nás zvádzajú k človečine. Ale ak milujeme Pána Ježiša, tak ako malé dieťa miluje svojich rodičov, aj my túžime napodobňovať Ho vo všetkom. Aj v túžbe zachrániť, spasiť tento svet.
Amen.