Služby Božie – 17. nedeľa po Sv. Trojici
Piesne: 373, 308, 235
Texty: Ef 4, 1-6; Lk 14,1-14
Modlitba: Svätý Bože a Pane, odvažujeme sa hovoriť s Tebou, svojím Pánom, i keď sme len prach a popol. Ty si sa nám v Kristovi Ježišovi vyjavil ako Boh a Otec všetkých nás a v sviatosti Krstu svätého si nás prijal za svoje deti. Preto sú nám vzácne nedeľné dni, keď Ťa môžeme zvlášť chváliť a blížiť sa k Tebe, lebo Ty si sa k nám priblížil. Nie sme hodní toľkej milosti, a Ty nám ju predsa hojne dávaš, preto veríme, že nám i dnes požehnáš a vypočuješ nás pre príhovor Ježiša Krista, Tvojho Syna a nášho Vykupiteľa. Amen
Nato sa mužovia pobrali odtiaľ a išli do Sodomy; Abrahám však stál ešte pred Hospodinom. I pristúpil Abrahám a povedal: Či zahubíš s bezbožným aj spravodlivého? Možno bude v meste päťdesiat spravodlivých; či ich zahubíš a neodpustíš miestu pre päťdesiat spravodlivých, ktorí sú v ňom? Vystríhaj sa konať tak, aby si s bezbožným usmrtil aj spravodlivých. Potom by spravodlivý pochodil ako bezbožný. Vystríhaj sa toho! Či by ten, čo súdi celú zem, nemal konať spravodlivo? I riekol Hospodin: Ak v Sodome, v obvode mesta nájdem päťdesiat spravodlivých, odpustím kvôli nim celému tomu miestu. Abrahám odpovedal: Hľa, odvážil som sa hovoriť so svojím Pánom, i keď som len prach a popol. Možno bude spravodlivých o päť menej ako päťdesiat; či pre tých piatich zahubíš celé mesto? I riekol: Nezahubím, ak tam nájdem štyridsaťpäť. On mu však hovoril ďalej: Možno sa ich tam nájde štyridsať. I riekol: Kvôli štyridsiatim to neurobím. A povedal: Nech môj Pán nevzbĺkne hnevom, ak budem ešte hovoriť: Možno sa ich tam nájde tridsať. On však na to riekol: Neurobím to, ak tam nájdem tridsiatich. Potom povedal: Hľa, odvážil som sa hovoriť so svojím Pánom. Možno sa ich tam nájde dvadsať. I riekol: Ani kvôli dvadsiatim nezahubím. A hovoril ďalej: Nech môj Pán nevzbĺkne hnevom, ak budem ešte raz hovoriť: Možno sa ich tam nájde desať. A On riekol: Ani kvôli desiatim nezahubím. Keď s Abrahámom dohovoril, Hospodin odišiel a Abrahám sa vrátil na miesto svojho pobytu. 1M 18, 22–33
Bratia a sestry,
v piatok na doraste sme hrali jednu hru – mladí sedeli oproti sebe v rade a počas jednej minúty sa mali rozprávať na jednu tému. Napr. keby ste si mali vybrať jedno miesto, kde by ste teraz chceli byť, kde by to bolo. Potom sa jeden rad posunul a opäť dostali otázku. Jedna z nich bola: keby ste mali natočiť film na tému nejakej biblickej udalosti, ktorá by to bola? Ja som od kohosi začula odpoveď: Asi niečo zo Starej zmluvy, tam sú také akčné veci. A jednou z takých akčných scén Starej zmluvy je aj príbeh zničenia Sodomy a Gomory a my budeme hovoriť nie priamo o ňom, ale o niečom, čo mu predchádzalo. O jednej z najpozoruhodnejších modlitieb Starého zákona. Modlitbu Abraháma za Sodomu. Čo tu vidíme?
Vidíme Abraháma, ktorý stojí pred Bohom a prihovára sa za mesto Sodomu. Je to zvláštne miesto, za ktoré sa modlí. Už v Genesis 13,13 čítame, že sodomskí muži boli veľmi zlí a hriešni pred Hospodinom. V 18. kapitole Boh hovorí, že krik proti Sodome a Gomore je veľký a ich hriech je veľmi ťažký. A predsa Abrahám prosí za toto mesto. Nie preto, že by tvrdil, že Sodoma nie je až taká zlá. Nežiada Boha, aby nazval zlo dobrom. Neospravedlňuje hriech. Len prosí za toto mesto. Prečo? Abrahám je totiž človek, ktorého Boh povolal, aby sa stal požehnaním pre iných. Už v 12. kapitole tejto knihy Boh povedal: Požehnám ťa a budeš požehnaním. Teraz vidíme jednu konkrétnu podobu takéhoto požehnania. Abrahám sa prihovára za druhých. A všimnime si, za koho. Nie za svojich najbližších, aj keď tak nepochybne robil každý deň. Nie za človeka, ktorý mu práve pomohol. Nie za mesto, ktoré si získalo jeho sympatie. Ale za Sodomu. Za ľudí, ktorých život bol poznačený hriechom. To je dôležitý biblický princíp. Príhovorná modlitba nie je iba modlitba za tých, ktorých máme radi. Pán Ježiš neskôr povedal: Modlite sa za svojich nepriateľov. (Mt 5,44) a ap. Pavol vyzval Timoteja, aby sa konali prosby, modlitby, príhovory a vďaky za všetkých ľudí. (1Tim 2,1) Abrahám teda robí niečo, čo zodpovedá veľkej línii biblického príbehu: Človek, ktorému Boh požehnal, sa stáva požehnaním, stáva sa príhovorcom za druhých. Stojí pred Hospodinom a s dôverou prosí za druhých.
Abrahám hovorí: Či azda zahubíš spravodlivého s bezbožným? (Gn 18,23) A o niekoľko viet neskôr: Nech je to ďaleko od teba, aby si urobil takú vec, aby si usmrtil spravodlivého s bezbožným, takže by sa spravodlivému vodilo ako bezbožnému! Nech je to ďaleko od teba! Či sudca celej zeme neurobí právo? (Gn 18,25) Abrahám nepochybuje o tom, že Boh je sudca. Práve naopak. Nazýva ho: „sudca celej zeme“. Ale práve preto, že Hospodin je sudcom, Abrahám očakáva, že bude konať spravodlivo. A On tak konal. V ďalšej kapitole vidíme, že Boh skutočne rozlišuje medzi spravodlivým a bezbožným. Anjeli prichádzajú do Sodomy. Lót je varovaný. Lót a jeho rodina sú vyvedení z mesta a až potom prichádza súd. To nám ukazuje, že Boh nepostupuje slepo a náhodne. To je jedna z dôležitých vlastností biblického Boha: Boží súd nie je svojvoľný. Boh pozná človeka, jeho skutky, jeho srdce i okolnosti. V 21. verši našej kapitoly hovorí: Zostúpim a pozriem sa, či naozaj robili všetko podľa kriku, ktorý došiel ku mne. Je to povedané ľudským spôsobom, ale posolstvo je jasné: Boh nevynáša rozsudok na základe klebety alebo povrchného dojmu.
Preto v Abrahámovej modlitbe vidíme dôveru. Akoby v nej hovoril: „Pane, pretože viem, kto si, môžem dôverovať Tvojej spravodlivosti.“ A to platí aj pre nás a pre naše modlitby: Bohu môžeme dôverovať, keď sa modlíme nielen za seba, ale aj za iných, ktorí si, rovnako ako aj my, nezaslúžia Božie milosrdenstvo. Je veľmi dôležité na to pamätať v situáciách, ktorým nerozumieme. My často vidíme iba časť príbehu. Boh vidí celý príbeh. My vidíme len dnešok. Boh vidí začiatok, prítomnosť aj koniec. Preto kresťanská viera nie je založená na presvedčení, že rozumieme všetkému, čo Boh robí. Je založená na poznaní, aký Boh je. Abrahám nevie, ako sa príbeh Sodomy skončí. Ale vie, kto bude jej sudcom a dôveruje Jeho spravodlivosti. Preto môže hovoriť k Bohu a prosiť za toto mesto s dôverou a v pokore.
Keď Hospodin Boh sľúbil Abrahámovi: Ak v Sodome, v obvode mesta nájdem päťdesiat spravodlivých, odpustím kvôli nim celému tomu miestu, začína sa pozoruhodná séria prosieb. Abrahám pokračuje: Čo ak bude chýbať päť a bude ich tam len 45? Alebo štyridsať. Tridsať. Dvadsať. A nakoniec skončí pri desiatich. Odvážne, však? Pri tom všetkom však vnímame v jeho modlitbe pokoru: Hľa, odvážil som sa hovoriť s Pánom, hoci som prach a popol. A neskôr: Nech sa Pán nerozhnevá, ak ešte raz prehovorím. Abrahám je odvážny, ale nie arogantný. Prosí, ale nemanipuluje. Argumentuje, ale nepredstiera, že vie viac než Boh. Toto je veľmi dôležitý obraz biblickej modlitby. Pokorná modlitba neznamená, že máme pred Bohom mlčať, Abrahám hovorí veľmi otvorene. Ale zároveň si uvedomuje: Som prach a popol. To nie je sebaponižovanie. Je to správne pochopenie rozdielu medzi človekom a Bohom.
Zaujímavé je, že aj keď Abrahám postupne znižuje počet spravodlivých, Boh ho ani raz neodmietne slovami: „Už dosť.“ To nám ukazuje, že Boh nie je podráždený našou úprimnou modlitbou. Môžeme prísť s otázkami. Môžeme prosiť. Môžeme opakovane predkladať svoju bolesť. Môžeme hovoriť o človeku, na ktorom nám záleží. Boh bude počúvať. Ale… hranica zostáva: my prosíme – Boh rozhoduje. Modlitba prináša našu túžbu pred Boha a zároveň Mu však ponecháva posledné slovo. A práve preto je dôležitý záver textu. Hospodin odišiel, keď dohovoril s Abrahámom, a Abrahám sa vrátil na svoje miesto. Abrahám povedal všetko, čo chcel povedať a potom nechal rozhodnutie Bohu. Nečítame, že by Boh Abrahámovi vysvetlil všetky svoje budúce kroky. Abrahám sa jednoducho vrátil na svoje miesto. Modlil sa a teraz dôveroval. A to je niekedy najťažšia časť viery. Nie hovoriť, ale po modlitbe nechať Boha byť Bohom.
Tu sa dostávame ešte k jednej dôležitej otázke: Čo má tento starozmluvný príbeh spoločné s evanjeliom? Veľmi veľa. Abrahám sa prihovára za Sodomu. Ale jeho príhovor má svoje hranice. Prečo? Pretože Abrahám sám potrebuje milosť. Ani on nie je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi v konečnom zmysle. Je iba človekom. A preto celý tento príbeh smeruje ďalej. K niekomu, kto bude väčší než Abrahám. Nová zmluva hovorí: Jeden je Boh, jeden aj prostredník medzi Bohom a ľuďmi, človek Kristus Ježiš, ktorý dal seba samého ako výkupné za všetkých. (1Tim 2,5–6) To je zásadný rozdiel. Abrahám prosí: „Pane, neučiň to.“ Kristus však neprichádza iba prosiť, aby súd neprišiel. Kristus vezme súd na seba. Na kríži sa stretávajú dve veci, o ktorých hovorí táto kapitola: Božia spravodlivosť a Božie milosrdenstvo. Boh nevyhlási hriech za dobrý. Kríž nie je vyhlásením, že na hriechu nezáleží. Práve naopak. Kríž ukazuje, aký vážny je hriech – a zároveň, aká veľká je Božia milosť. Preto Pavol môže v Rimanom 3. kapitole hovoriť o Kristovi ako o tom, v ktorom Boh ukázal svoju spravodlivosť a zároveň ospravedlňuje toho, kto verí v Ježiša.
A ešte jedna vec spája Abraháma s Kristom. Abrahám stojí pred Bohom a prosí za druhých. A list Židom hovorí o Kristovi: Preto môže dokonale spasiť tých, ktorí skrze neho pristupujú k Bohu, lebo stále žije, aby sa za nich prihováral. (Hebr 7,25) Abrahámov príhovor bol dočasný. Kristov príhovor je trvalý. Abrahám prosil za mesto. Kristus dal svoj život za hriešnikov. Abrahám nevedel, čo Boh nakoniec urobí. Kristus na kríži dokončil dielo, pre ktoré prišiel. A preto naša posledná nádej neleží v tom, že sa budeme modliť dokonale. Naša nádej leží v dokonalom Prostredníkovi.
Genesis 18 nám teda ukazuje človeka, ktorý stojí pred Bohom. Vidíme jeho odvahu. Vidíme jeho pokoru. Vidíme jeho záujem o druhých. Vidíme jeho dôveru v Božiu spravodlivosť. A vidíme aj hranicu ľudského príhovoru. Abrahám môže prosiť. Ale nemôže zachrániť Sodomu svojou vlastnou spravodlivosťou. A možno práve preto je tento príbeh pre nás taký dôležitý. Aj my môžeme stáť pred Bohom za druhých. Za svoje deti. Za svojich manželov a manželky. Za rodičov. Za človeka, ktorý sa vzdialil od Boha. Za človeka, o ktorom už možno všetci povedali, že je stratený. Môžeme prosiť aj za ľudí, s ktorými nesúhlasíme. Nemusíme ospravedlňovať ich hriech. Ale nemusíme ani túžiť po ich záhube. Môžeme povedať: „Pane, zmiluj sa.“ A potom musíme urobiť ešte jednu vec. To, čo urobil Abrahám na konci: Nechať posledné slovo Bohu. Pretože Boh je sudca celej zeme. A urobí právo.
Ale pre kresťana je ešte jedna pravda, ktorá ide ešte ďalej. Sudca sa stal Spasiteľom. Ten, pred ktorým raz každý človek vydá počet, prišiel medzi nás ako Ježiš Kristus. A namiesto toho, aby sme sa pred Ním mohli odvolávať na svoju vlastnú spravodlivosť, môžeme sa ukryť v Jeho spravodlivosti. Preto, keď stojíme pred Bohom, nestojíme tam iba so svojimi modlitbami. Stojíme tam skrze Krista. A keď sa prihovárame za druhých, robíme to s vedomím, že naša nádej nie je v sile našich slov. Naša nádej je v tom, ktorý „stále žije, aby sa za nás prihováral.“
Abrahám sa vrátil na svoje miesto. Aj Kristus sa po dokonaní svojho diela na kríži vrátil späť, ale nie pre to aby nás opustil. Vstal z mŕtvych, žije a preto môžeme my prísť pred Boha s odvahou, s pokorou a s dôverou. Nie preto, že sme dosť dobrí. Ale preto, že máme dokonalého Prostredníka – Ježiša Krista.
Amen.