Služby Božie – 14. nedeľa po Svätej Trojici
Kristus nás oslobodil, aby sme boli slobodní. Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva. Ja, Pavol, vám hovorím, že ak sa dávate obrezať, Kristus vám nič neprospeje. A znova dosvedčujem každému obrezanému, že je povinný zachovávať celý zákon. Vy, čo chcete byť ospravedlnení zo zákona, ste úplne odlúčení od Krista; vypadli ste z milosti. Lebo my Duchom z viery očakávame nádej zo spravodlivosti. Veď v Kristovi Ježišovi ani obriezka, ani neobriezka nerozhoduje, ale viera činná pomocou lásky. Gal 5, 1-6
Bratia a sestry v Ježišovi Kristovi,
tento úryvok Písma dáva možnosť venovať sa jednej z hlavných tém kresťanskej zvesti. Keď sa rozhodneme o ňom uvažovať, musíme si dať pozor na jedno nebezpečenstvo. Pavel tu používa isté slová v konkrétnych súvislostiach, ktorým potrebujeme porozumieť. Ak na ne zabudneme, hrozí nám, že si tieto pojmy ľudia vysvetlia po svojom a dostanú sa k úplne zlým záverom. Ide hlavne o slová „sloboda“ a „zákon“.
V úvode citovaného úseku písma znie krásny slogan: Kristus nás oslobodil k slobode… nedajte sa zase zapriahnuť do jarma otroctva. Tieto slová však znamenali niečo iné pre kresťana, ktorý ich vnímal v prostredí židovskej poslušnosti Mojžišovmu zákonu, a niečo celkom iné znamenajú pre dnešného poslucháča. Myslím, že mnohí dnes s radosťou zatlieskajú týmto slovám a povedia: Presne toto som potreboval počuť. Som slobodný a pre mňa neplatia žiadne zákony. Boží zákon platil po Krista, ale od čias Krista bol zrušený. Takže môžem byť spokojný, ak nežijem v manželstve, ale len tak, ak si občas prispôsobím pravidlá v práci vo svoj prospech, ak nie som úzkoprsý v zachovávaní vernosti, ak nesvätím sviatočný deň… Som predsa slobodný, lebo Kristus nás oslobodil k slobode.
Je smutné, že takéto zmýšľanie nevnímame len v médiách, medzi neveriacimi, ale aj medzi členmi cirkvi, medzi ľuďmi, ktorí deklarujú svoje obrátenie. Sú slobodní od dodržiavania pravidiel a zákonov. Tých Božích i ľudských. Pozrieme sa napríklad, ako sa správame v tom najbežnejšom prostredí, kde platia zákony – napr. v doprave. Dodržiavame predpisy? Alebo brzdíme, len keď na nás bliknú oproti idúce autá? Úcta k poriadku, vážnosť zákona častokrát nie sú práve našou silnou stránkou. Chceme byť slobodní.
Tu si však musíme okamžite povedať: Pavel nepíše o tom, že Kristus priniesol anarchiu. Kristus nepriniesol odmietnutie autority. Ježišovo hlásanie slobody má iný význam, ktorý dokážeme pochopiť, keď pochopíme súvislosti vtedajšej doby. S čím teda Pavel polemizuje? Polemizuje s učením falošných prorokov a túžbou niektorých kresťanov zabezpečiť si lepšiu kvalitu duchovného života a dosiahnuť vyššie ocenenie svojich duchovných výkonov zo strany Boha a ľudí – skrze konanie skutkov.
Je to zvláštne, ale niektorí ľudia sa necítia dobre na slobode. Sloboda nie je pre nich pohodlná, pretože od nich vyžaduje zodpovednosť. Sú známe prípady niektorých väzňov, ktorí radšej niečo vyviedli, aby sa dostali späť do väzenia. Bolo to pre nich lepšie ako žiť na slobode. Povedali, že vo väzení nemusia nad ničím rozmýšľať, o ničom rozhodovať. Všetko je dané. Nemajú tam slobodu, ale ani zodpovednosť. Pre väčšinu z nás je to možno nepochopiteľné, ale podobne sa niektorí ľudia správajú v záležitostiach viery v Boha. Počúvajú rôzne názory, ktoré prijímajú bez premýšľania, pretože nechcú niesť skutočnú zodpovednosť za svoje rozhodnutia pred Bohom. Je ľahšie žiť v zákonníckom spoločenstve. Je ľahšie zasluhovať si veci poslušnosťou, než činiť každodenné pokánie, poznávať Božiu vôľu, premýšľať nad Božím slovom a každý deň sa nanovo vlastnou vôľou rozhodovať pre nasledovanie Krista.
Ap. Pavel so smútkom videl podobné správanie u svojich bratov a sestier v galatských cirkevných zboroch. Vybrali si ľahšiu cestu. Počúvali falošných „apoštolov“, ktorí ich vracali pod otroctvo zákona. Učili ich, že určité skutky – náboženské obrady, púte, pôsty, či konanie dobrých skutkov – im pripíše dobré body pred Božou tvárou. Že budú lepší, duchovnejší, že obriezkou, dodržiavaním sobotných zákonov … dosiahnu väčšiu istotu spasenia, lepšie kresťanstvo ako všetci ostatní.
Niežeby konanie dobrých skutkov bolo niečo zlé. Konanie dobrých skutkov je to najsprávnejšie, čo môže kresťan v pozemskom živote robiť. Zlé je spoliehať sa na to, že ma dobré skutky robia dobrým v Božích očiach. Pán Boh má nemá rád preto, že som dosť dobrý. To nikdy nebudem. Pán Boh má ma rád napriek tomu, že nie som dobrý a to preto, že On je dobrý. Kto by sa predsa chcel spoliehať na svoju dobrotu, nech sa zamyslí nad jednou bežnou skúsenosťou. Kolega raz spomínal, ako sa vracali zo seniorátneho konventu. Celú cestu cca. 120 km šiel ako sa patrí. Dodržiaval rýchlosť, plnil predpisy. Len na jedinom mieste cez plnú čiaru predbehol traktor, ktorý už niekoľko minút zdržiaval kolónu áut. Samozrejme, že ho chytili a zaplatil pokutu. Ale urobil to bez reptania. Bolo mu totiž jasné, že policajt mu nedal pokutu za 120 km dobrej jazdy, ale za 100 m nesprávneho predbiehania.
Kto sa chce spoliehať na svoju dobrotu pred Božím zákonom, môže na základe tejto bežnej skúsenosti zabudnúť na celú svoju svätosť a dobrotu. Musíš vyplniť celý zákon, ak chceš byť spravodlivý zo zákona. Dokážeš to? Dokážeme to? To nezvládne nik z nás. Preto prišiel Kristus a svojou obeťou nás vyslobodil nielen z našich hriechov, ale aj zo strachu pred zákonom, zo strachu pred trestom a súdom. Zákon však nezrušil. Naopak, svojou dobrotou, milosťou a láskou voči nám nás motivuje, aby sme konali dobro, boli poslušní Bohu. A to preto, že je to dobré, že je to niečo, čo oslavuje a vyvyšuje Jeho samého. Sme slobodní od hriechu, moci diabla, strachu zo zatratenia. V Ježišovi Kristovi máme úžasnú slobodu opierať sa o Jeho obeť za nás, o Jeho milosť a čerpať z nej silu pre nový život. Sme slobodní žiť inak ako všetci ostatní. Lebo si už nič nepotrebujeme zaslúžiť. Všetko sme dostali ako dar. Dar milosti.
Medzi dňom, kedy Duch Svätý priviedol ľudí v Jeruzaleme k pokániu a k hľadaniu spasenia v Kristovi – teda medzi založením cirkvi a napísaním tohto listu, ubehlo asi 20 rokov. Nie veľmi dlhá doba. A predsa už za taký krátky čas vstúpili do cirkvi ľudia, ktorí svojím učením i životom zakrývali Kristov kríž a viedli veriacich k nesprávnemu chápaniu evanjelia, dobrej správy o spasení z milosti. Neboli, žiaľ, poslední. Stále znovu zvádzame boj o to, aby Kristov kríž a Jeho obeť za nás boli a zostali centrom našej viery, našej nádeje, našej cirkvi. Niekedy je ľahšie dať sa zviesť. Nemusieť premýšľať, nemusieť sa učiť, neniesť žiadnu zodpovednosť. Ale tak ako galatské zbory kedysi, aj nás dnes ap. Pavel varuje: Stojte teda a nedajte sa znova zapriahnuť do jarma otroctva. Stojme na tom, čo nám oznamujú evanjeliá a dôverujme tomu, že jedine v Ježišovi Kristovi máme odpustenie všetkých našich hriechov a v Ňom máme istotu večného života. To je to najdôležitejšie.
Amen.