3. Nedeľa pôstna

Epištola: Efezským 5, 1-16
Evanjelium: Matúš 21, 10-17
Piesne: 80, 91, 83, 182

Kázeň:
Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyslobodí mi nohy z osídla.
Ž 25, 15

Bratia a sestry v Pánu!
Keď kresťania pred stáročiami začali so 40-dňovým pôstom, inšpirovalo ich k tomu v prvom rade Božie slovo. Poznali 40-dňový pôst Mojžiša na hore Sinaj i 40-dňový pôst Pána Ježiša na Júdskej púšti. Muž, o ktorom Božie slovo hovorí ako o najpokornejšom Božom služobníkovi a sám Boží Syn potrebovali vo svojom živote čas na utíšenie, oddelenie sa od sveta, čas na počúvanie a modlitby, aby mohli naplniť svoju úlohu. A naši otcovia si uvedomili – o čo viac takýto čas potrebujú oni sami. To bol dôvod, prečo sa 40 dní pred Veľkou nocou všetko stíšilo, veriaci boli pozvaní odstrániť zo svojho života všetko rušivé a zamerať svoje myslenie na Toho, kto ich zachránil.
Čo myslíte, bratia a sestry, potrebujeme dnes obdobie pôstu? Určite áno, a to dokonca omnoho viac ako naši predkovia kedysi v stredoveku. Žijeme obklopení takým množstvom podnetov, že priam nevyhnutne potrebujeme čas na zastavenie a stíšenie sa pod Božím slovom a mocou Svätého Ducha. Teoreticky to vieme všetci – a predsa si to nie vždy naplno uvedomujeme a tak zabúdame, ako veľmi potrebujeme svoj život vždy znovu zamerať ku Kristovi.
Kedysi dávno si to uvedomil človek, ktorý je dodnes vzorom viery a poslušnosti voči svojmu Bohu: kráľ Dávid. Vieme, že vo svojom živote Hospodinovi dôveroval úžasným spôsobom. Nebál sa postaviť pred Goliáša – len s dôverou voči Bohu a s prakom. Dôveroval Mu, aj keď ho prenasledoval Saul, i neskôr, keď vo svojom živote prekonával mnoho ťažkých chvíľ. A predsa prišla chvíľa, kedy tento muž padol a bol to veľký pád. Všetko jeho predošlé správanie, všetka jeho viera, dôvera a poslušnosť v tej chvíli padli spolu s ním.
Dávid teda veľmi dobre vedel, čo je to osídlo, diablova pasca a čo sa deje, keď jej človek podľahne. Bol človekom svojej doby a iste poznal lov pomocou osídiel, pascí. Mohla to byť sieť, oko, vykopaná jama – jednoducho niečo, do čoho sa nepozorné zviera chytilo a bolo vydané napospas lovcovi. Pre Dávida sa takouto pascou stala jeho zmyselnosť a krása cudzej ženy. Podľahol, dal sa chytiť a žil v hriechu. Navonok bolo všetko O.K., navonok sa nič nezmenilo v jeho zbožnosti a krásnom živote. Ale to bola lož a v jeho živote už nebola skutočná dôvera a skutočný vzťah k Bohu. Pán Boh však videl jeho hriech i to, k čomu viedol. Preto poslal proroka, napomenul ho i potrestal. Všetko pre to, aby ho zastavil a umožnil mu vrátiť sa k Bohu a k vzťahu dôvery. A Dávid sa dal zastaviť a bol zachránený. Možno aj preto v našom Žalme vyznáva: On vyslobodí mi nohy z osídla.
Čo je pascou pre nás, bratia a sestry? Čo nás oddeľuje od Pána a trhá náš vzťah s Ním. Je tak veľa zlých vecí okolo nás a nie len v médiách. Všimnime si názory ľudí okolo nás, dokonca ľudí v cirkvi. Rodičia počítajú s tým, že ich dieťa si musí užiť, kým je mladé a tak mu dajú peniaze a všetko dovolia. Veď je to normálne. Členovia cirkvi sa rozčuľujú nad trápnymi vyjadreniami niektorých, ktorí zakazujú interrupciu – veď je právom ženy rozhodovať o vlastnom tele. Sex pred uzavretím manželstva je tak normálny, že sa nad tým už nik nezastavuje – naopak byť pannou a panicom je divné. Ale aj také „maličkosti“, ako je neúcta k rodičovi či učiteľovi, klamstvá a podvody v manželstve, v práci i v krajine, neláska, posudzovanie a povyšovanie sa nad bratov a sestry, vedomé porušovanie druhého či tretieho Božieho prikázania, dávanie prednosti všetkému možnému pred svojím Pánom a životom s Ním. To všetko sa deje – nie kdesi ďaleko, ale tu u nás. A my podliehame, stáva sa nám to normálnym, veď tak žijú všetci. Navonok kresťan, člen cirkvi, možno návštevník kostola, či dokonca presbyter. Ale vo vnútri človek chytený v osídlo diabla – oddelený od Pána Boha svojou neposlušnosťou a nedôverou.
Aký bol Dávidov recept na túto chorobu? Moje oči sú upreté vždy na Hospodina. To je úžasná vec. Oči – bránu do srdca – Dávid upiera na Hospodina. To znamená, že On, Hospodin, skrze svoje slovo a moc Ducha Svätého určuje hodnoty jeho života, jeho myslenie, jeho konanie. Nie svet, nie médiá, nie doba, nie normy, nie Ja, ale Boh je ten, kto ukazuje smer a formuje život. Dávid svoje oči upieral na Pána Boha. Čo je to upiera? To znamená, že jeho oči sú koncentrované na Pána Boha – pozoruje Ho veľmi pozorne, všetko si všíma a dáva dobrý pozor. Nedá sa vyrušovať, nekukne tu tam a potom zase tam, ale upiera svoje oči veľmi pozorne na to, čo hovorí Pán. A robí to vždy! To znamená za každých okolností, neustále, bez prestávky. Nechce si dať prestávku. Nepovie Bohu: Už som Ti venoval dosť času, už viem ako ďalej, už sa môžem venovať inému. Nie, on vraví: vždy upieram svoje oči na Hospodina.
Presne to potrebujeme aj my. Ja, ty i každý jeden človek. Potrebujeme svoje oči, oči viery, upierať na Pána Boha. Aj preto je dôležitý pôst. Čas utíšenia, čas pripomínania Božej milosti, čas, kedy môžeme a máme upierať svoj zrak na Pána Boha. Naši otcovia si to uvedomovali a čas pôstu sa líšil od iných období ich života. Vzdali sa zábav a hudby, vzdali sa bohatších jedál, aby mali viac času na modlitby, na slovo Božie, na spoločenstvo. Aby úplne vedome zamerali svoj život, svoj pohľad na svojho Pána a Spasiteľa, na Jeho kríž, na Jeho obeť za nás. Aby nezabudli, aby Ho neprestali oslavovať a chváliť za svoju záchranu.
Prežívame veľmi zvláštne obdobie. Veľmi zvláštny čas pôstu. Bez Bohoslužieb, bez stretnutí kresťanov. To tu ešte nebolo. Ale i tak to smie byť veľmi požehnaný čas. Pretože to môže byť čas, kedy naozaj, ale naozaj začneme upierať svoj zrak na svojho Pána a Spasiteľa. Vždy znova a znova ako farárka počúvam výhovorky, že ľudia nemajú čas na čítanie či počúvanie Božieho slova, pretože toho majú veľa v práci, v rodine, okolo domu. Teraz ten čas máme. Zrazu sa ten náš hektický svet, v ktorom sme nič nestíhali a nič sa nedalo robiť, musel zastaviť. My nevieme, čo s nami bude. Nevieme, čo máme robiť. Využime ten čas, čas daný nám na stíšenie sa pred Bohom. Skúsme urobiť to, k čomu nás pozýva Dávid: Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyslobodí mi nohy z osídla. Uprime práve teraz svoj pohľad k Bohu. Modlime sa so svojou manželkou, manželom, s našimi deťmi, rodičmi. Nemôžeme sa modliť v kostole, ale v komôrke áno. Čítajme si a počúvajme slovo Božie. Doma, cez internet – dnes máme možnosti, o akých sa našim rodičom pred 30 rokmi ani len nesnívalo. Uprime oči na Hospodina. Sme v Jeho rukách, v Ňom a s Ním máme nádej – On vyslobodí.
Na ženskej skupinke radi spievame jednu krásnu pieseň, v ktorej sa hovorí: „Daj nech mi k cieľu hľadia oči, kam si ma z lásky povolal. Nech z Tvojich stôp už nevybočím a únave nech odolám. Keď sám na seba obraciam zrak a viac už na cieľ nehľadím, pomôž mi opäť dôverovať, vpred kráčať krokom víťazným.“ Obnovme, bratia a sestry, svoj vzťah s Pánom. Využime čas, ktorý máme pred sebou a prekonajme sami seba, svoje návyky, možno dokonca svoju sebaistotu, aby sme od seba odstránili veci, ktoré nám bránia naplno hľadieť na Božiu milosť. Potrebujeme to, každý z nás to potrebuje, aby sme tak ako Dávid mohli vyznávať: Moje oči sú upreté vždy na Hospodina, lebo On vyslobodí mi nohy z osídla. Amen

Drahý Pane, Ty si prišiel, aby sme mali život a aby sme mali hojnosť všetkého dobrého. V Tebe je všetko, čo má naozaj cenu pre človeka. Odpusť, prosíme, že to mnohokrát v pokušeniach tohto sveta strácame spred očí a nevidíme plnosť Tvojej moci a milosti pri nás. Hriech, nedôvera, strach, lenivosť, sebaistota nám zakrývajú pohľad na Teba. Prosíme, daj nám svojho Svätého Ducha, aby nás zastavil a pomohol nám opäť vidieť to dôležité a zamerať svoj život nanovo len a len na Teba. Pomôž nám, prosíme, prežívať naozajstný pôst, čas zameraný na Teba samého.

Amen.

Na stiahnutie: